k, dramaturg Svetozár Sprušanský, choreograf Ján Ďurovčík, scénický výtvarník František Perger, kostýmová výtvarníčka Ľudmila Várossová a hudobné naštudovanie ležalo na pleciach Ruda Geriho a Júliusa Selčana. Na začiatku skúšobného obdobia režisér odmietal predčasné reči o megahite, aby vraj nebol "megaprúser". Ako to vidí tesne pred premiérou? "Je to ten tretí prípad. Normálne predstavenie, ktoré je tak trošičku kaskadérsko-kamikadzeovským kúskom, lebo v Nitre, v provinčnom divadle, robiť takzvaný "grand muzikál", to nevyzerá nikdy na najšťastnejší projekt." Bednárikovi však "jeho Nitrančania, ktorí mu rozumejú", asi celkom za pravdu tentoraz nedajú. Ovácie mu pripravili hneď po prvej verejnej generálke, takže o celkom normálne predstavenie zrejme nejde. Režisér priznal, že sa mu stalo po prvý raz, že diváci tlieskali postojačky vlastne už na skúške. Fidlikant na streche je príbehom židovskej dedinky Anatevky a jej rázovitých obyvateľov. Vidíme v ňom židovský humor, múdrosť, zvyky i ťažký osud vyvoleného národa. Biedu, nepodloženú nenávisť, snahu vyhnať Židov z kraja, pogromy... V texte je množstvo židovských symbolov, rázovitostí, tak po výtvarnej, ako aj hereckej, choreografickej stránke. J. Bednárik: "Zaoberal som sa problematikou židovstva odvtedy, ako som sa dozvedel o všelijakých koreňoch. Začalo ma to zaujímať, neskôr sa na to napojil Kafka a mnohé ďalšie, čo židovstvo zahŕňa. Fidlikant bola jedna z nádherných možností overiť si, čo som si naštudoval, čo som sa naučil, čo som mal možnosť si pri návštevách Izraela si odskúšať a teraz to všetko oživotniť i na javisku." Ani choreograf Ďurovčík nemal problém s rázovitými tancami, pretože študoval u profesora Nosáľa a ľudové tance vrátane židovských boli normálne súčasťou skúšky. J. Bednárik si veľmi váži Fidlikanta, ktorý sa pred tridsiatimi rokmi hral na Novej scéne s J. Kronerom. Muzikálový žáner však odvtedy urazil veľký kus cesty. Napríklad čo sa výtvarna týka. J. Bednárik: "Už to nie sú len náznakové dekorácie. Grand muzikál si zaslúži dekoráciu, ktorá by mu tak trošku pomáhala, istým spôsobom bola rovnocenná muzike. Myslím si, že v Nitre sme to dnes tak urobili, alebo to možno aj trošku predčilo naše predstavy." Dúfa, že sa Fidlikantom podarilo zakričať do dnešného netolerantného sveta o potrebe tolerancie. "Našou ctižiadosťou bolo, aby náš Fidlikant hovoril, že sú na Slovensku tendencie niekoho vyhnať, oddeliť, nedať slovo, niekoho odstrihnúť. A naše predstavenie hovorí - dobre, môžeme oddeliť, zakázať. Ale akí budeme chudobní bez toho, koho vyženieme, koho oddelíme."