D. Šlepkovská, E. Šeniglová, A. Harant, J. Ďurčo, P. Šubert, J. Ábel, O. Klein m Slovenská premiéra
Kto prišiel v nedeľu večer na premiéru Bohémy, najlepšie by bol urobil, keby pred bránou Moyzesovej siene radšej prechodne zabudol na rovnomennú operu Pucciniho. Veruže, nerobí sa tak ľahko, veď príbehy bohémov sú až príliš späté s opojnou pucciniovskou melodikou. Tentoraz Komorná opera SND pripravila svojim divákom alternatívu Bohémy z pera veristického autora Ruggiera Leoncavalla.
Ten istý námet, tie isté postavy, s tým rozdielom, že u Leoncavalla nie sú ústrednou dvojicou Mimi a Rudolf, ale Marcel (tenor) a Musetta (mezzosoprán), blízky dátum vzniku oboch diel i so štýlom verizmu spriaznená hudobná poetika. Jednako však - a právom - sa Pucciniho Bohéma stala repertoárovou trvalkou, zatiaľ čo Leoncavallo kuriozitou. Nie je na škodu v bratislavskom opernom prostredí spoznať i raritu, či ňou však mla byť práve táto partitúra, či by nebolo užitočnejšie raz opustiť taliansku opernú dielňu, ostáva ako téma na diskusiu. Leoncavallova Bohéma má síce bližšie k Murgerovej románovej predlohe, hudobne však nedosahuje ani úroveň Komediantov, tobôž Bohémy Pucciniho. Má rozvláčne, kompozične fádne 1. dejstvo a až druhá polovica opery nadobúda účinný dramatický ťah a gradáciu.
Inscenovať toto dielo v netradičnom priestore koncertnej sály nebolo pre režiséra Miroslava Fischera a scénografa Milana Ferenčíka jednoduchou hračkou. Bohéma potrebuje priestor, atmosféru, musí - v duchu verizmu - kresliť realistickým perom. Tvorcovia produkcie sa vrátili k modelu vyskúšanému v Gaterine Cornaro a orchestrisko obklopili hracou plochou, pričom využili tiež malé javisko. Dosiahli tak pomerne vierohodný terén, do ktorého zasadili príbeh, rozohratý mladým, temperamentným kolektívom umelcov. Neľahkú úlohu mal tiež dirigent Marián Vach, musel totiž "ustrážiť" spevákov rozptýlených na všetkých stranách. Svedomitá príprava priniesla ovocie, premiéra vyznela po hudobnej stránke kompaktne, bez zreteľných kazov. Vďačné sólistické party zužitkovali protagonisti s chuťou, veď Leoncavallo vie, ako dostať speváka (pokiaľ na to má) na výslnie. Bratislavský tím obstál čestne, najmä Denisa Šlepkovská (Mussette) odkryla dosiaľ nevyužité, dramatickejšie dimenzie svojho krásne sfarbeného a kultivovane vedeného mezzosopránu. Alojz Harant (Marcello) bol vo svojom živle, jeho mocný, farebný, vo výške istý a žiarivý tenor dal zreteľne na známosť, že najmä vo verizme s ním treba rátať. V dobrých rukách boli i ďalšie postavy, medzi ktorými príjemne prekvapila Eva Šeniglová ako Mimi a Peter Šubert ako Schaunard.
Leoncavallova Bohéma síce definitívnu odpoveď na smerovanie Komornej opery SND znova nepriniesla (bola síce alternatívou v dramaturgii, nie však v inscenačnej poetike - a to by bolo účelnejšie) - umlčať potenciál tohto kolektívu by však znamenalo hriech.
PAVEL UNGER
(Autor je stálym spolupracovníkom SME)
