postavenie. Keď som raz chcela uverejniť článok o lekároch, ktorí evidentne podvádzajú, aby si privyrobili, nedovolil si mi to, lebo to bolo overené len z jednej strany. Hoci v iných redakciách tieto fakty zverejnili, Ty si mi kázal overovať ich po celej republike. Nechcel si ublížiť. Neviem, ako sa dodatočne skúma správnosť postupu ošetrenia, nikto ma však nepresvedčí, že sa nestala strašná chyba. V tejto chvíli neviem písať vecne, rozumne narábať s faktami a môžem si to dovoliť, lebo Ty to na zajtrajšej porade nebudeš hodnotiť ako neoverenú správu. Vyčítal si mi, že neviem písať úvodzovky, ja Ti vyčítam, že si nebojoval silnejšie. Eva

Pán šéfredaktor, vidíme vo Vás ťažko dosiahnuteľnú oddanosť novinám a ľuďom, ktorí ich robia, znalosť a tušenie súvislostí, a ľudskosť, ktorá sa prejavuje v maličkostiach. Vo všedný pracovný deň nám budú strašne chýbať tie maličkosti. Linda a Martin

Vážený pán Karol Ježík, v srdci a duši je veľká bolesť a hlavou mi prúdia myšlienky a spomienky na človeka, ktorého som si nesmierne vážil, ktorý bol pre mňa nielen novinárskym vzorom, ale aj symbolom novinárskej slobody a profesionality, a ktorému som za veľa nestihol ani poďakovať. To je moja veľká výčitka, ktorej sa asi nezbavím. Preto Vám až teraz, keď už je vlastne neskoro, vravím: ĎAKUJEM! Myslím si, že nielen pre mňa zostávate nesmrteľný. P. S. Pamätám si, ako ste sa ako pravoverný "bílý andel" často pozastavovali nad tým, že ja, Trnavčan, fandím vo futbale bratislavskému Slovanu a vraveli ste pri tom, že ma "prerobíte". Pán Ježík, síce ste ma neprerobili, ale dávam Vám osobný sľub, že v tejto sezóne budem tak držať palce Spartaku, aby získal ten vytúžený majstrovský titul, na ktorý ste aj Vy vyše štvrťstoročia čakali. Andrej Šimončič

Karol, nezabudnem na našu prvú spoločne predebatovanú noc na jar 1989 v pražskom hoteli Park. Vtedy si ešte ako športový redaktor Smeny zaskakoval špecialistu hokejistu na exhibícii čerstvého víťaza Stanley cupu Calgary Flames. Na tréningu si si všimol a hneď zistil, ktorý profík má nárok na zastrčený dres a prečo. Ja som bol ešte nováčikom v denníku Šport, ale hneď mi bolo jasné, že ako nevyštudovaný novinár telocvikár som mal šťastie na živú žurnalistickú akadémiu v Tvojej osobe. Nedávno Ťa zamrzelo, keď si sa minul s Petrom Šťastným, ktorý za Tebou prišiel do SME pred cestou do torontskej Siene slávy. To, čo si dokázal v novinárčine Ty, je viac. Uznal to aj Peter. Vojto

Keď si milý Karol ležal po septembrovej dopravnej nehode v nemocnici v Košiciach-Šaci doráňaný a v bolestiach, ani na chvíľku si nestrácal záujem o ľudí vôkol seba. Spolupacienti o tebe vedeli, držali Ti palec a v slnkom zaliatom nemocničnom parku Ti potom dali najavo, ako veľmi ich teší, že síce pomaly z kroka na krok, podopieraný Tvojou Mirkou, predsa len ideš domov na vlastných nohách. Z tejto nemocnice Ťa mladý doktor Hrutkai nepustil s úrazom hlavy skôr, kým nevedel, že si mimo nebezpečenstva… V tých dňoch v Košiciach si sa často spytoval na osudy ľudí v povodňami postihnutých Jarovniciach, Uzovských Pekľanoch, v Renčišove. Želal si si, aby sme o nich stále písali, aby sme spoluobčanom nedovolili zabudnúť na stopy strašnej tisícročnej vody. Ako by si už vtedy tušil, že zo studenej prahlbiny sa dvíha posledná tragická vlna aj pre Teba a ani rybár ako Ty sa jej neubráni. Nám ostáva len Tvoja človečia dimenzia a hlboký smútok z toho, že tentoraz sa už nevrátiš. Eva Bombová

Kto poznal Karola, vedel, že je "iný". Nestretol som nikde na svete novinára, ktorý by poznal rovnakého šéfredaktora, akým bol Karol. On už na prvý pohľad vyzeral inak: často strapatá hlava kontrastujúca s jasnou koncepciou novín, subtílna postava plná tvorivej energie, detské oči a činy zrelého, zodpovedného muža… Jeho ľudská výnimočnosť dala tvár novinám, ktoré písali dejiny detstva slovenskej demokracie. Bez novín, ktoré vytvoril a viedol, by bola slovenská demokracia iná. Karol, každý deň si ma v redakcii privítal pozdravom "Nazdar Columbo!" Už ma tak asi nikto nepozdraví, a ak predsa, tak to bude "iné". Myslím, že si na ten pozdrav budem musieť počkať do chvíle, keď sa opäť uvidíme… Peter

Karol, keď som sa aj vďaka Tvojmu porozumeniu dostal po rokoch poškuľovania od športu až k "legálnej" práci na kultúrnom oddelení, ani v najhoršom sne by sa mi nezazdalo, že jednou z mojich prvých úloh bude oslovovať umelcov v súvislosti s Tvojou šokujúcou smrťou. Neviem sa zmieriť s tým, že tu nie si, že na každodenných poradách (aj keď v prípade Tvojej výnimočnej absencie - priznám sa Ti k tomu, hoci to určite vieš - sme si asi všetci v duchu ako malí školáci vydýchli, že "dnes bude pokoj") si už nikdy neskrížiš na stoličke nohy pod seba, nepomrvíš sa a rukou si nebudeš tak nenapodobiteľne popoťahovať svoje sivé kučeravé vlasy, a vždy nanovo nás nezaskočíš nečakaným nápadom, iným uhlom pohľadu na dianie v ktorejkoľvek oblasti, novými súvislosťami. Pre Teba takými samozrejmými, pre nás znamenajúcimi nové povinnosti, často prijímané v prvom momente ako "zasa ďalšia" robota. Teraz sa bojím chvíle, keď to dnes či zajtra padne na mňa a budem musieť ísť na poradu a pozerať sa na Tvoju opustenú stoličku. Šaňo

Na pozadí Tvojej smrti vyzerá všetko obludne bezvýznamné. Chce sa mi zabuchnúť dvere, už nikdy nevkročiť na Mýtnu 33 a zabudnúť. A chce sa mi zostať a počúvať Ťa, ako treba urobiť noviny a potom tie noviny urobiť, a čakať na bodku, na Tvoje hodnotenie. Každá práca sa pre mňa uzavrela až Tvojím hodnotením. Veď hej, noviny sú pre čitateľov, ale v SME ich každý robil aj pre Teba. Tvoja Zuza

Zmenil si celý môj život. Dal si mu nový rozmer a zmysel. Aj keď som už nevládala a hovorila Ti, o čo by bolo všetko jednoduchšie, keby som Ťa nestretla, nikdy som to nemyslela vážne. A Ty si to vedel. Vedel si, že my, baby, máme občas svoje slabšie dni. Práve vtedy si vedel povzbudiť, zotrieť slzy, pozvať na kafe. A presvedčiť, že stojí za to bojovať, napriek tomu, či práve preto, že naši ľudia musia robiť viac a za menšie platy ako v redakciách, ktoré si na seba nemusia zarobiť. Dokázal si nás motivovať do absolútneho vyčerpania. Seba až do smrteľného. A nechal si nás tu. Previedol si SME cez najhoršie úskalia. A teraz, keď by sme už možno mohli voľnejšie dýchať, si odišiel. Nechal si nás, aby sme dokázali, že to, čo si do nás každú minútu vkladal, nebolo zbytočné. Zostal mi smútok a čierne prázdno v srdci. Denník je však stroj, ktorý sa nevypína, nech je bolesť aká veľká. Urobím všetko, čo si ma naučil, aby Tvoji čitatelia príliš necítili, že Tvoj denník je bez Teba. Tvoja Svetlana

Neviem, či odo mňa nie je trúfalé pripájať sa k smútiacim príbuzným, kolegom a známym, lebo som nášho šéfredaktora nepoznala veľmi dlho. Myslím však, že hĺbka vzťahu sa nedá merať iba dĺžkou či počtom spoločne strávených hodín. Sú ľudia, ktorí do našich životov zasiahnu viac než iní, hoci na prvý pohľad nenápadným spôsobom. Karol Ježík k nim nepochybne patril - a určite nehovorím iba za seba. Zuzana

Odišiel Karol. Až sa nechce veriť, že nebudem počuť jeho slová. Bol človekom s enormným pracovným zanietením. Jeho práca bola aj jeho životným štýlom. Prirodzená ľudská nespokojnosť bola u Karola predpokladom kritického zvažovania a snahou o hľadanie pravdy. Vo vedomí ľudí, ktorí mali možnosť s Karolom pracovať a žiť, ostane navždy pečať jeho ducha. Igor

Milý Karol, vraj sa v nebi rozhodli založiť nový opozičný denník a Teba si vybrali za šéfredaktora. Ty si vraj v pondelok tú nezmyselnú ponuku prijal. My, Tvoji SMEnári, veríme, že aj tam hore budeš nad nami držať ochrannú ruku. Veď nás poznáš, čo Ty nezachytíš, to nám poniektorým ujde. A Ty predsa nechceš, aby sme vychádzali s chybami, nedorobkami. Jarmila

Som v týchto smutných chvíľach s celou našou redakciou. Kveta Fajčíková

Karol, vždy ste mi hovorievali, že beriem všetko osobne. Dokázali sme sa o probléme dohadovať dlhé minúty a priznávam, väčšinou ste vyšli z našich slovných súbojov víťazne. Vy teraz iste konštatujete, že nielen väčšinou. Dobre. Ako veľakrát predtým, zase s Vami súhlasím. Prebíjate ma nielen inteligenciou a silou Vašej osobnosti, ale aj tou čistotou priamosti, ktorú ste vždy použili v komunikácii z očí do očí. Mňa tak učil žiť môj otec, za čo budem celý svoj život v modlitbách k nemu ďakovať. Keď som sa ale začala učiť tolerovať aj iný názor, keď som začínala strácať arogantné maniere toho, kto má za každých okolností pravdu, odchádzate. Odchádzate tak, že som Vám nestihla povedať, že ste jedným z troch mužov, o ktorých si myslím, že som mala šťastie ich stretnúť. Že som Vám nestihla povedať, aká som hrdá, že pracujem vo Vašich novinách a som tým súčasťou Vášho života. Lebo SÚ to VAŠE noviny a všetci, ktorí Vás poznali, vedia, že noviny bol vlastne Váš ŽIVOT. Toto Vám, Karol, zazlievam. Veľakrát som Vám povedala, ako si Vás vážim. Nikdy ste mi ale nedovolili vysloviť, čo pre mňa znamená samotná skutočnosť, že ste. Že prosto niekto taký existuje. Nemali ste ešte odchádzať, Karol. Bojím sa, že už je na svete málo mužov, ktorým by som to povedať chcela. Áno, Karol, beriem Váš odchod osobne. A s najhlbším smútkom plačem v duši nad tým, že mi to sám nemôžete povedať do očí. Dašena

Karol, pri nedávnej gratulácii k Tvojím narodeninám som žartom poznamenal, že ani neviem, ako sa gratuluje "bažantom". Si o sedem rokov mladší - píšem si, lebo verím, že sa ešte u nášho Pána všetkého tvorstva stretneme - ale vitality si vždy mal najmenej za siedmich. Si šporťák telom a dušou a každá debata na tému, ako ďalej, sa končí konštatovaním, čo povie Karol… Kládol si si a kladieš vysoké méty a ak ich nevládzeme, alebo nevieme dosiahnuť, Ty ich s hravosťou a nonšalantne zvládneš, alebo ukážeš, ako na to. Len nikto nevidí, čím za to platíš. Veľakrát som Ti vravel, že už nevládzem, ale Ty si sa usmial, Janko, zvládli sme aj horšie veci. Teraz Ti znovu chcem povedať, že nevládzem. Pochopiť, že tu nie si. Jano

Oslovovala som ho pán šéfredaktor, ale v duhu bol pre mňa Karolom… Ku ktorému sme mali blízko, aj keď sme boli ďaleko od materskej redakcie. Keď mi podával ruku, vždy na mňa preniesol svoj neuveriteľný pokoj. Problémy, ktoré sa nazbierali, sa už nezdali také zložité, keď v tichu rozmýšľal a našiel riešenie. Teraz sa ma mnohí pýtajú, aký to bol človek. Karol videl za roh, kým my sme stáli iba predo dvermi. Iveta Bieliková

Boli ste a navždy zostanete najlepším šéfom, akého som v živote mal. Ďakujem. Peter Ježo

Zbohom Karol, nepoznal som v živote lepšieho učiteľa a zároveň kolegu. Bolestivo chýbaš, aj keď Tvoj duch navždy zostane v týchto novinách. Ondrej

Dlho som zvažovala, či sa mám ku kolegom pripojiť a vyjadriť, čo cítim. Či mám vôbec nejaké právo cítiť taký veľký smútok a žiaľ, keď patrím v redakcii k tým, čo v nej pracujú len krátko. Ani si nedokážem predstaviť, aký obrovský smútok a bolesť musia prežívať tí, ktorí Karola Ježíka poznajú dlhé roky. V posledných dňoch som písala o tomto nešťastí aj ja. Včera mi jeden kompetentný človek povedal, že v záujme Karola Ježíka mi výsledky kontroly neprezradí, kým nie je zápisnica uzavretá. A ja som mu na to mohla povedať len jedno, a to som mu aj povedala: "Pamätám sa, ako mi raz Karol povedal, že dobrý novinár by sa dal aj hospitalizovať, aby sa dostal k pacientovi, s ktorým potrebuje hovoriť. Takže som presvedčená, že by mi aj teraz stál za chrbtom a tlačil na mňa dovtedy, kým by som sa k potrebným informáciám nedostala akýmkoľvek spôsobom." Takže mi nehovorte, že je to v jeho záujme - neprijímam to. Andrea