Bol to prvý týždeň prázdnin a s Karolom Ježíkom sme dohovárali kontrakt na články, ktoré som mu ponúkal raz do týždňa posielať. Bol som rád, že má z mojej ponuky radosť. Väčšinu času sme sa rozprávali o remesle, o tom, čo je vlastne úlohou novinára. Bol to ten typ príjemného rozhovoru, keď svoje názory počujete vyslovovať toho druhého. Tešil som sa na to, ako v tej debate budem od septembra pokračovať písomne. Týždeň na to, pätnásteho júla som po havárii ležal so zlomenou chrbticou v nemocnici. V druhej nemocnici lekári mojej najmladšej dcére operovali hlavu. Stačila jediná sekunda, keď sa oproti nášmu autu vyrútilo iné, vodič v neprehľadnej zákrute predbiehal a čelne o naše auto narazil, zabil seba i svoju ženou. Lekári mi zošroubovali chrbát a dcére opravili hlavu. V septembri šla do školy a ja do práce. Ten príbeh nemá pointu, ako ju nemá ani ten Karolov. Náš kontrakt nie je o živote a smrti, je to dohoda o akomsi rozmýšľaní nahlas, ktoré funguje vtedy, ak človek má čo povedať a ak to má povedať komu. Raz do týždňa si robím akúsi inventúru a rozmýšľam, čo Karolovi napíšem. Nemôže to byť rutinný text, nestačí vyplniť tridsaťpäť riadkov slovami. Ježík je čitateľ, ktorého nemôžem zdržovať banalitou. Snažím sa upozorniť ho na nejakú prekvapujúcu súvislosť, analógiu alebo paradox, ktorým si možno ani sám nie som istý, ale dúfam, že tým náš rozhovor posuniem zaujímavým smerom. Istota, že sa nemôžem príliš pomýliť, spočíva vo vedomí, že Ježík nie je typ žurnalistu, ktorý cez noviny robí politiku. Ježík hľadá pravdu, ktorou si nie je dopredu istý, pravdu, ktorá nemusí mať príjemnú tvár a noviny sa teda nemusia každému a vždy páčiť. Na sérii článkov sme dohodnutí do konca júna. Stále to bude rozhovor s Ježíkom, nebudem meniť adresáta, hoci neviem, ako bude Karol čítať. Verím, že nejaký spôsob nájde, preto sa s ním odmietam lúčiť. Potrebujem ho k životu ako človeka rovnakej krvnej skupiny, ako profesionála, ktorý má rád svoju prácu, a preto ju robí dobre. To sú riadky, ktoré diktuje rozum. Srdce to vidí inak. Som strašne smutný, hrozne ďaleko a bezmocne pozostalý. Opäť väčšmi sám.
IVO HOFFMAN
