ie skupiny takto orientovaných básnikov (to pomenovanie vzniklo z obavy, aby slovko surrealizmus - lebo oň išlo - nebolo v čase preň nežičlivom dôvodom na krivé obviňovanie). Jedným z tých, ktorí tvorili túto kapitolu slovenskej literárnej histórie, bol aj dnešný jubilant, rodák (1918) z Poník, Štefan Žáry. "Od nepamäti bolo vo zvyku pripúšťať básnikom akési rozsiahlejšie, vybočujúcejšie právo v ľudskej spoločnosti. Odkedy sa prví básnici naučili hovoriť hlasom medúz, odkedy rozostavali v púšti oázy a osídla, do ktorých sa chytajú ľudské srdcia a ruky siahajúce po nekonečnom a krásnom, odkedy slza mohla vyjadrovať práve tak smútok ako smiech, práve tak nebo ako more, odvtedy ako na odplatu bolo im dovolené kráčať po ľaliách a ony sa nezčeria a neľaknú," píše o dva roky neskôr v stati Licentia poetica a v zlej predtuche dodáva: "Táto licentia poetica sa v aleji stáročí trochu scvrkla, ba hodne scvrkla, drží sa na vlásku a nad ňou meč. Škoda by ju bolo preťať!" Netrvalo dlho, a na Žáryho slová došlo, a v druhej polovici 40. rokov sa krátky čas nadrealistov naplnil. Otvorenosť k svetu bola považovaná za škodlivý kozmopolitizmus, snovú imagináciu umlčali ideologické konštrukcie nastupujúcej totality. Z nadrealistického obdobia Žáryho tvorby pochádzajú Zvieratník, Stigmatizovaný vek, Dobrý deň, pán Villon, Pečať plných amfor, Pavúk pútnik a Zasľúbená zem, neskôr to boli zbierky Meč a vavrín a Po mne iní, prezentoval sa tiež novelami Apeninský vzduch či románom Azúrová anabáza, je známy aj ako esejista (Snímanie masiek), tvorca diel pre deti a mládež i ako prekladateľ.