V tomto týždni som z knižnice vybral brožúru, ktorú pred desiatimi rokmi vydal Melantrich ako samostatnú prílohu časopisu Socialistický smer. Stála vtedy sedem korún a obsahuje medzinárodné dokumenty o ľudských právach. Nalistoval som v nej materiál, ktorý 10. decembra 1948 prijala OSN. Nad Všeobecnou deklaráciou ľudských práv mám pocit, že čítam úplne iný text, než bol ten, ktorý som si čítal pred prevratom. Iba v jednej veci tá deklarácia pôsobí rovnako - ako neuskutočniteľný projekt. Deklarácia ľudských práv je dokumentom o dobe svojho vzniku. Je v nej zachytený optimizmus ľudstva, ktoré sa cítilo poučené svetovou vojnou a ešte si neuvedomilo, že porazenú totalitu vystrieda totalita víťazná. Tridsať článkov stručného textu o tom, ako má vyzerať raj na zemi, nekazí žiadna pochybnosť, autori sa nezdržovali realizmom a vieru v ľudskú dobrotu nadradili metodickej skepse. Textu to literárne prospelo, ale súčasne to predurčilo jeho osud. Deklaráciu, na ktorej sa svet vtedy dohodol, už päťdesiat rokov v rôznej miere a z rôznych dôvodov ignorujeme a obchádzame.
Za minulého režimu pôsobili neuskutočniteľne tie deklarované ľudské práva, v ktorých bola reč o slobode. Slobodu pohybu, presvedčenia, prejavu či zhromažďovania garantoval štát iba pre tých, ktorí súhlasili s jeho ideológiou. Dnes tieto články deklarácie vnímame ako samozrejmosť. Naopak s prekvapením čítame o práve na prácu a ochranu proti nezamestnanosti, o práve na životnú úroveň, ktorá zaisťuje blahobyt, alebo vetu "vzdelanie nech je bezplatné". Po liberálnej reforme, ktorej podstatou je individuálny úspech v konkurenčnom prostredí a individuálna zodpovednosť, sa tieto články musia javiť ako neuskutočniteľný sen nielen pre ľudí z tretieho sveta, ale aj pre nášho nezamestnaného suseda.
Päťdesiat rokov po prijatí Všeobecnej deklarácie ľudských práv je svet stále z veľkej časti neslobodný a chudobný. Ten text nás neoslobodil ani od ideologického fanatizmu, ani od egoizmu. Na druhej strane - práve preto sa k nemu vraciame. Ako k výzve, ktorej naliehavosť bude v budúcnosti iba rásť. IVAN HOFFMAN, Praha
(Autor je komentátorom ČRo 1)
