Generácia 50, ktorá v petržalskom Dome kultúry Zrkadlový háj s pravidelnosťou božích mlynov víta vo svojich kruhoch slovenské legendy, sa dnes večer rozrastie o ďalšie meno. Marián Varga a Fedor Frešo, ktorí tam do klubu päťdesiatnikov vstúpili minulý rok koncom januára, budú na pódiu robiť spoločnosť svojmu novému prírastku, spevákovi Pavlovi Hammelovi. Okrem vekovo spriazneného klávesistu a basgitaristu sa predstavia na koncerte skupiny Prúdy aj gitarista František Griglák a bubeník Cyril Zeleňák. Zablahoželať oslávencovi príde i speváčka Darina Rolincová, s ktorou Hammel nahral nové dueto na svoj spomienkový komplet štyroch CD. Ten počas večera slávnostne pokrstia, do života uvedú aj bibliofíliu Stretnutie s tichom a premietať sa budú krátke snímky Ivana Húšťavu Aleluja a Čas, ktorý žijeme. Práve osemminútová projekcia "vianočných klipov" Aleluja otvára už od 1. decembra turné legendárnych Prúdov, ktoré na šnúru po rokoch vyrazili v obnovenej hviezdnej zostave doplnenej o šiesteho člena, druhého klávesistu Petra Preložníka. Inak to nebolo ani v sobotu v Estrádnej sále bratislavského Parku kultúry a oddychu, kam Prúdy zavítali v rámci vyvrcholenia dvojdňového festivalu Rock Pop Bratislava 1998 po koncertoch v Košiciach a Prešove. Približne o štvrť na osem večer asi trojtisícové hľadisko po prvýkrát zaburácalo a v nadšení zotrvalo takmer celé dve nasledujúce hodiny. Na tri diely dôsledne rozdelenú dramaturgiu rozbehli Prúdy, ešte bez čarujúceho Vargu, zaklínaním kilom soli prejedeného gašpara v hite Abraka dabraka. "Griglákovské" obdobie reprezentovali Koče plné ruží aj matadorským súbojom gitár uvedená Medulienka. Prvú tretinu zápasu bez známok únavy, zato s dôkazom večne živej invencie a neutíchajúceho nasadenia "starých pánov", v ktorej prišli na rad Chlapci z mesta, Podnájom i plugged-verzia S tebou by som chcel..., uzavrela invázna paralela Šesť starcov a jej záver so želaním Pokoj vám. Nielen obrazne: začala sa totiž akustická časť koncertu, počas ktorej si postupne väčšina skupiny posadala na barové stoličky a spustila Baladu o smutnom Jánovi, Princeznú Zlatovlásku i Vtáka do smutných počasí. Hammel pred popevkom Keď je život v... zavelil v duchu svojho nedávneho singla Buď tma! - a bola. Čiernu sálu rozozvučal organ Ľalie poľnej a publikum, spočiatku netušiac nič o playbacku, začalo aplauzom vítať ikonu záverečnej časti večera Mariána Vargu. Nedal na seba dlho čakať a gradáciu bolo cítiť vo vzduchu. Čierna ruža, Zvonky zvoňte, S rukami vo vreckách, Pieseň z kolovrátku, Smutná ranná električka - klasiku za klasikou odmeňoval búrlivý potlesk a obdivný piskot. Ani keď prišlo videofinále s Labutími piesňami, nebolo ešte všetko minuté. Keď odchádza kapela, vždy je čas na expresívnu III. svetovú a "napravenie umeleckého dojmu" skladbami Voda a Nemám lásku v malíčku. A potom už bolo svetlo.
S príznačným vkusom sa repertoár koncertu vyhol najväčším rozhlasovým hitom a ponúkol prierez toho najkvalitnejšieho z kvalitného. Komerciou masírovaní poslucháči, ktorí poznajú iba Učiteľku tanca a ZRPŠ (lebo aj takí sú), do PKO iste nezavítali. "Viem, že tie dva hity sú možno pre veľa ľudí jediné, ktoré poznajú. Na koncertoch sa im vyhýbam, hoci sa nehanbím ani za slogany typu Pri poslednom litri vína. Aj Učiteľku tanca považujem za hit urobený s nadhľadom. Spomínam si, ako sme ho v povznesenej nálade nahrávali v štúdiu v Hlohovci. Jeden z nás hral na inštalatérsku trúbku z umelej hmoty a huslista v skutočnosti ani nebol huslistom. Je však prirodzené, že sa nájdu ľudia, ktorí odo mňa nič iné nepočuli. Našťastie, že poznajú aspoň to a že si ma nepletú napríklad s Haberom," hovorí pre SME Pavol Hammel. Narodený 7. decembra 1948, hudobné dieťa revolučných 60. rokov a interpret, ktorý bez hanby a hany preplával i normalizáciou. "Pocítili sme ju v plnom rozsahu a dosť nás `sekla`, ale myslím si, že sme to prežili - a nie pomocou ústupkov. Skôr naopak. Naša činnosť bola taká, že ju jednoducho museli akceptovať. A čas ukázal, že sa za ňu nemusíme hanbiť. Mala svoju úroveň a okrem technickej kvality sa jej dnes nedá nič vytknúť. Pravdaže, zažili sme tlaky, v slávnostných televíznych programoch nám aj sponkovali dlhé vlasy, ale vždy to boli iba okrajové záležitosti. Tie sa strážili a k ostatnému okrem imidžu sa pristupovalo dosť povrchne. Na tvorbu sme mali voľné pole. Neutajím, že som bol zaslúžilý umelec, no všetci sme boli zasadení do nejakého času a priestoru. Dalo sa aj emigrovať. Možno by to bola ľahšia cesta, možno ťažšia, ale nikdy som s touto myšlienkou nekoketoval. Očividné zákazy nikdy neboli. To by bolo veľmi konkrétne a za tým by mohol byť konkrétny človek. V takej `plíživej` atmosfére sa len všetko odohrávalo pomocou autocenzúry. Čo by sme ešte mohli a čo už radšej nerobiť. Možno sa to teraz nehodí a mal by som byť nejaký martýr, ale naozaj to nebolo inak," dodáva Hammel. Na koncertoch toho veľa nepovie. Väčšinou iba medzi pár slovami predstavuje svojich spoluhráčov - postavy spolu s ním stelesňujúce symboly slovenskej hudby. Vo štvrtok ešte Prúdy zavítajú do Trenčína, na budúci pondelok do Banskej Bystrice a 15. decembra sa turné skončí v Žiline. Želať veľa šťastia ani netreba, Prúdy sú na radosť ľudí expertmi.
DALIBOR HLADÍK
