Medzinárodná kozmická stanica bude po dokončení v roku 2004 štyrikrát väčšia než ruská vesmírna stanica Mir. Komplikovaný projekt, na ktorom sa zúčastní 16 národov a ktorý si vyžiada 43–45 letov na dopravenie všetkých komponentov na obežnú dráhu, však provokuje otázku: aký to má zmysel? NASA má pre väčšinu ľudí, ktorých nezaujíma antihmota (mimochodom, antineutróny sa už potvrdili) a čistota proteínových kryštálov, štandardnú starú známu odpoveď: najzaujímavejšie sú vedľajšie produkty. Dr. Bobby Alford, dekan medicíny na Baylorovej univerzite a konzultant vývoja stanice, napríklad tvrdí, že videl za svojej pôsobnosti mnohé revolučné zmeny na operačných sálach a väčšina z nich je výsledkom kozmického programu. Podľa Alforda sa 12,5 milióna starších Američanov s poruchami rovnováhy a 28,5 milióna Američanov s osteoporózou mohlo dočkať pomoci vďaka výskumu zameranému na problém rednutia kostnej a svalovej hmoty počas pobytu v kozme. Ozýva sa častá námietka, že laboratórne výskumy by stáli iba zlomok kozmických výskumov. Ďalší návrh znie posielať do kozmu lode a moduly bez ľudskej posádky, ktoré vyjdú podstatne lacnejšie. Proti tomu namieta oceánológ Jean Michel Cocteau (na snímke), ktorého výskum čiastočne financuje NASA: "Satelity sa vždy nepozrú tam, kam by sa mali. Nič nenahradí stálu prítomnosť ľudského zraku." Dodal, že podľa neho pozorovanie Zeme z kozmickej stanice pomôže získať životne dôležité vedomosti aj environmentalistom, bojujúcim proti ubúdaniu močiarov a zániku koralových útesov. (REUTERS)