prel. Jan Vladislav

Túto dnes už polorozpadnutú samizdatovú knižočku s upozornením "Výslovný zákaz dalšího opisování rukopisu" mi požičali (s neurčeným dátumom vrátenia) Petr Kabeš či Pavel Šrut uprostred besniacich rokov sedemdesiatych.

Pokiaľ viem, doteraz kniha nevyšla knižne, a tak je pre mňa pokladom, ktorý si opatrujem. Henri Michaux písal tak, akoby maľoval, a maľoval tak, že vlastne písal kaligrafické znaky.

Jeho životný pocit je pocitom osobnej tragédie: "Hvízdlo Neštěstí na své mladé a ukázalo na mne: To je on, řeklo jim, už ho nepusťte. A už mě nepustili." Michauxova poézia, prísna a zovretá, vybičovaná exaltovanou fantazijnosťou, má však ďaleko od sentimentálneho nariekania. Je výrazom mužskej i mužnej bolesti, ale aj vzdoru a pýchy, ktorá pokúša každú tvorivú bytosť.