Bučko, Maroš Kramár, Branislav Bystriansky a Milan Mikulčík

Nie je to jednoduchá pozícia, keď divadelný režisér siahne po titule preslávenom legendárnym filmovým spracovaním. Napriek tomu sa režisér Pavol Haspra odhodlal na tento krok hneď dva razy po sebe. V prípade Preletu nad kukučkiným hniezdom, ktorý uviedol v minulej sezóne v DPOH, mu obrovský divácky ohlas na každej repríze odobruje tento krok. Teraz riskoval s Levom v zime, ktorý sa pre mnohých spája s bravúrnymi hereckými výkonmi C. Hepburnovej, P. O‘Toola a A. Hopkinsa vo filmárskom spracovaní. Film je v spomienkach mnohých do neba velebený a častá je tendencia dopredu zatracovať divadelnú verziu. Kto si však dnes pozrie film, zistí, že ide iste o skvelé dielo s jedinečnou atmosférou a strhujúcimi hercami, predsa len však v ňom preráža prvotná divadelnosť textu. Dej je situovaný do jedného priestoru, kamenných komnát stredovekého hradu, kde sa súboje nevedú mečmi, ale ústami. No členovia kráľovskej rodiny si nimu uštedrujú rovnako bolestivé rany. Panovník Henrich "bojuje" so svojimi synmi bažiacimi po korune, no najmä s manželkou Eleonórou Akvitánskou. Prinajmenšom rovnako nebezpečnou levicou, ak nie ešte úskočnejšou než kráľ zvierat. Britké ústne potýčky sú viac parketou pre javisko než filmové plátno, preto aj divadelná verzia pôsobí prekvapujúco prehľadnejšie a menej zdĺhavo. Aj keď určite ide o predstavenie vyžadujúce čistú hlavu, poctivý "sitz fleisch" a maximálnu sústredenosť na každučkú repliku. Lebo práve dialógy, slovné šermiarske výkony, sú základným kameňom diela. Pavol Haspra im dal naplno vyznieť, podriadil im aj výtvarné riešenie inscenácie. Scéna aj kostýmy sú skôr dekoratívne, navodzujú atmosféru ponurých chladných Vianoc v stredoveku, keď sa ľudia chúlili do nepohodlných plášťov a splývavé šaty boli úkrytom pred zimou a závesy pred intrigami. No a v tomto mäkkom šuchote látok a kožušín sa odohráva dynamický súboj leva a levice. Práve psychológia vzťahov medzi mužom a ženou (aj sex ovplyvňuje dejiny) je v Hasprovej koncepcii dominantná, odkrýva však aj zodpovednosť panovníka k ríši a ľudským osudom, ktoré drží v rukách. Sústredený strhujúci herecký výkon Mariána Geišberga je dôkazom, že pre herca boli rovnako dôležité obe roviny. Jeho Henrich je vládcom i chlapom. Má v sebe ešte tvrdosť, silu na ironizujúcu úskočnosť, pred ktorou kapitulujú ženy aj mocenskí protivníci. Cíti však, že sily už pomaly odchádzajú zo svalnatého tela. A zákon prírody je neúprosný - mladé "hyenky" - deti (najpresvedčivejší je Štefan Bučko) sú pripravené na útok. Lev má ešte silu predĺžiť si iluzórne leto, napríklad v náručí mladej ženy. Alicina dievčenská neha a poddajná láska (Helena Krajčiová, poslucháčka VŠMU, ktorá sa odvčera stala oficiálnou členkou SND, presvedčila, že bude významnou oporou činoherného súboru) sa mu vidí reálnym únikom pred realitou, blížiacou sa starobou či sklamaním z vlastných detí. Ale aj Alica, keď ide o jej potenciálne potomstvo, avizuje vystrčenie pazúrov. Lev vie, že nemôže bojovať donekonečna, a prevapujúco, práve starnúca manželka, desať rokov väznená vo veži s jazykom ostrým ako meč a nebezpečne bystrou hlavou je tým útulkom, kde si kráľ môže dovoliť ten luxus zložiť ubolenú hlavu. Iba na chvíľu, lebo manželsko-vládcovské súboje nekončia. Potreba obozretnosti je namieste. A práve táto bolestne vzrušujúca hra je dôvodom, prečo Alica žiarli oprávnene. Manželov predsa len spája čosi viac než len majetky a koruna. Soňa Valentová svoju kráľovnú vystavala najmä na princípe veľkých citov ženy, ktorá je pre lásku ochotná prestáť všetko na svete.V prvej časti predstavenia je síce až priveľmi materinská, žiadalo by sa city viac ukryť pod sarkazmom a tvrdosťou, lebo nenávistné, chladné, ľahostajné i kruté repliky jej detí na "nádobu plnú žlče" vyznievajú trochu nepochopiteľne. Postupne však s manželom prechádza do ženského útoku a je rovnocennou partnerkou do súboja, ktorú si jej nepriateľ, i keď to nerád pripúšťa, musí vážiť. Aby Goldbergova hra zafungovala, najdôležitejší je výber presvedčivého leva a levice. Režisérovi Pavlovi Hasprovi sa to podarilo. BARBORA DVOŘÁKOVÁ