Japonský premiér Keizo Obuči len ústne vyjadril ľútosť nad zneužívaním moci japonskou cisárskou armádou v Číne v rokoch 1937-45.
Peking žiada japonskú vládu, aby sa v deklarácii písomne ospravedlnila za zločiny spáchané na čínskom obyvateľstve v inkriminovanom období. Počas japonskej okupácie Číny prišlo o život vyše 20 miliónov Číňanov. Hoci išlo o vojenskú agresiu, Tokio odmieta požiadavku čínskeho vedenia, aby bol v dokumente použitý výraz invázia. To bol jeden z hlavných dôvodov, prečo nedošlo k podpísaniu deklarácie o bilaterálnych čínsko-japonských vzťahoch.
K zhode stanovísk došlo naopak v otázke Taiwanu, pričom Obuči zdôraznil, že existuje len jedna Čína, ktorej súčasťou je aj tento vzbúrenecký ostrov. Ostré reakcie však vyvolali slová Ťiang Ce-mina, ktorý vyhlásil, že Čína je pripravená vojensky zasiahnuť v prípade, že sa Taiwan bude usilovať o úplnú nezávislosť. Taiwanskí politici vyjadrili obavy z "vyhrážok" a čínsku vládu obvinili, že "slepo verí násiliu". Navzdory nátlaku Pekingu sa Japonsko písomne nezaviazalo, že nebude podporovať členstvo Taiwanu v medzinárodných organizáciách, ktoré je určené len pre suverénne krajiny.
Pre oba štáty je podstatné, že medzinárodný summit priniesol posilnenie spolupráce v hospodárskej oblasti. Čína dnes predstavuje pre Japonsko mimoriadne perspektívneho partnera, ktorý navyše môže prispieť k riešeniu zlej ekonomickej situácie v Ázii. Hoci Japonsko sa zatiaľ zdráha vyrovnať s temnou stránkou svojej histórie, existujú náznaky, že v blízkej budúcnosti by mohlo dôjsť aj v tejto otázke k toľko očakávanej dohode. MARTIN MÓZER
(Autor je stálym spolupracovníkom SME)
