kov, román Nepokojná dolina (1985) sa vrátil do štyridsiatych rokov druhej svetovej vojny. V niekoľkých dejových pásmach odhalil nové skutočnosti v prostredí východoslovenského vidieka. Zobrazil tu každodenný život obyčajných ľudí a proces ich mravného i praktického dozrievania pred vrcholným bojovým vzopätím v SNP. O desať rokov mladší román Mŕtvi neklamú bol zasa svedectvom o láske i nenávisti, krutosti, zrade a priateľstve na východnom fronte i rodnom Slovensku. Tohto roku, opäť prostredníctvom vydavateľstva Iris, sa na knižnom trhu objavili jeho nové rozsiahle fresky Bratia v dažďoch a Bratia vo víchrici, ktoré v mnohom rozvíjajú témy a osudy postáv z jeho predchádzajúcich diel. Je to citlivá pôsobivá umelecká výpoveď o dramatickom údele tzv. obyčajných ľudí v situácii totálneho ohrozenia.
Hovorí sa, že nie je práve čas románu - a vy napriek tomu vydávate dva výdatné zväzky slovenskej vojnovej ságy. Kde na to beriete odvahu? Veríte ešte v hĺbavých a trpezlivých čitateľov?
"Verím v oboje. Hoci skepsa už dávnejšie - a vari aj nadlho - zaľahla naše domovy, teraz je iba okatejšia. Čas skutočnosti vždy pracuje takto - zvýznamňuje sa, akoby nad neho nebolo, pobolievajúci zub je v danom okamihu oveľa zreteľnejší než budúca cirhóza pečene. No skúste urobiť to isté s pečeňou čo so zubom, skúste ju vytrhnúť! Chcem tým povedať, že ponad čas skutočnosti sa klenie čas jestvovania - a v ňom je aj minulé, aj prítomné a naozaj veľa i z budúceho. Skryté a dôkladné deje a vzťahy rodia aj, ako to vravíte vy, hĺbavých a trpezlivých ľudí; bez nich by nastal sociálny skon človeka i pospolitosti. A román? Čo by ho mohlo rovnocenne, teda rovnako dôkladne, synteticky a synkreticky nahradiť? Dobrý román je naozaj totalita o živote v skratke."
Ako dlho už túto prózu píšete? Zostalo ešte niečo nedopovedané? Neláka vás súčasnosť?
"Píšem ju nepochybne dlhšie, než o tom viem, azda odvtedy, čo som ešte ako dieťa dychtivo načúval pamätníkom a spolupútnikom tých čias. Vedome som ju začal písať začiatkom sedemdesiatych rokov, ale vari po päťdesiatich stránkach som všetko odložil nabok. Napriek intenzívnej vnútornej túžbe vyjadriť túto tému, pochopil som, aký som na ňu nezrelý a nepripravený a napísal som naskrze súčasnú románovú novelu Sneh na koreňoch a túto tému som na chvíľu odložil. Vtedy som ešte netušil, na čo som sa podujal. V polovici 70. rokov som sa k tejto téme vrátil, no z opačnej strany. Začal som študovať v archívoch, spovedať pamätníkov a trvá to, ako vidíte, vyše dvadsať rokov. Mne sa to však zvykne pritrafiť, aj chatu (no vlastnými rukami) staviam takmer tak dlho. A nedopovedaného ostáva veľa, najmä neskoršie osudy pokolení mojich próz. Ešte k vašej tretej otázke A vari nie je táto téma skrz-naskrz súčasná? Nielen tým, že ľudia, svedkovia a účastníci tejto doby ešte žijú, ale najmä tým, že táto doba žije v ich potomkoch, v našich súčasníkoch. Mám naozaj priveľa sociologických, psychologických, ba - žiaľ - aj politických dôkazov o tom, aká živá, až žeravá a súčasná je táto téma."
Vaše romány sa mi vidia skôr "mužné". Máte aj dosť čitateliek?
"Podľa prvých ohlasov na tie najnovšie je ich vari dvojnásobne viac ako mužov. Nepochybne postrehli, že v nich (môžbyť) dominujú."
Prečo vás vzrušuje práve vojnová téma? Ste rodený stratég?
"Literárne je pre mňa existenčne a existenciálne vyhrotený čas vojny môžbyť iba pomocný; azda je iba drsnejším a naoko zreteľnejším pozadím ľudskej biedy i statočnosti, hrubosti i nehy. K etickému pocitu úcty, ba pokory voči tým, čo dokázali brániť ľudskosť aj na území absolútneho vlastného ohrozenia, sa však priznávam s potešením. Celá moja stratégia je nesmierne prostá a priezračná, orientuje sa na človeka, na jeho sudbu - večnú v dočasnosti, dočasnú vo večnosti. Je mi totiž zo všetkých vesmírnych sudieb najbližšia, je aj moja."
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
