"Za všetkým hľadaj ženu," hovorí známy bonmot a v prípade výnimočného koncertu v petržalskom Dome kultúry Zrkadlový háj poslednú novembrovú stredu to jednoznačne platí. Veď kvôli komu by sa na jednom pódiu stretli znovu po viac ako dvadsiatich rokoch tak rôzne sa krížiace a splietajúce osobnosti pesničkárskeho združenia Šafrán z Prahy, ak nie kvôli stále sa lesknúcemu šperku zo svojho niekdajšieho stredu - slovenskej folkovej madone Zuzane Homolovej? Pred očami a ušami (pôvodne neveriacich) divákov začali po krátkom úvodnom slove toho, ktorý to vlastne "všetko spískal" - Ladislava "Agnesa" Snopka - a po spoločnej fotografii vystupovať zo zásuvky (z priečinku) času naozaj legendy. "Ta kytara je muj kříž," zaspieval prvý v poradí Petr Lutka, čím akcentoval dominantnosť nástroja, ktorý je v rukách pesničkára zásadným pomocníkom interpretácie textu - či už ako "operadlo alebo tlmočník". Lutka, známy skôr humornejším repertoárom, prezentoval časť svojho cirkevného spevníka s jednoduchými akordmi, ale nezabudol ani na spomienkový hitový príspevok Lízo, Lízo. V kontraste k nemu sa v ďalšom bloku predstavila Dáša Voňková-Andrtová, aby zahrala a zaspievala "několik písní, v nichž se zas tolik nezpívá..." Voňková je dnes už svetovým unikátom gitarovej folkovej hry, ktorá je v jej prípade určitým virtuóznym výhonkom tappingovej, "klopavej" techniky, keď obe ruky hrajú rytmické a melodické figúry po hmatníku (čosi ako v rocku Van Halen alebo v džeze Stanley Jordan). Výdatným pomocníkom a sekundantom pesničiek je pamätný "bigbítový gitarový šaman" Radim Hladík, ktorý sólovými vyhrávkami a sprievodnými podbehmi dokresľuje výraz melódií a podčiarkuje skromné texty uvádzané Voňkovej typickým hlaholivým horalským hlasom zo spoločného projektu Voliéra. Koncerty pesničkárov majú svoju výnimočnosť v neopakovateľnosti náhodných stretnutí. A tak sa stalo, že ďalší v poradí - Vladimír Merta - nastúpil na pódium bez akejkoľvek skúšky s úplne novými spoluhráčmi. Merta sa vyznačuje zložitou a "nepravdepodobnou" štrukturalizáciou svojich piesní, a tak mali Andrej Šeban (gitara) a Samo Smetana (husle) čo robiť, aby sa chytali netradičných akordových postupov s vychyľovaním rytmu. Celkový výsledok bol však naozaj pekný a harmonický, čo sa zvýraznilo príchodom Fedora Freša, hrajúceho na basovú "španielku". Zároveň sa uskutočnila aj príjemná slávnosť- usporiadatelia filmového festivalu Etnofilm Čadca `98 odovzdali pesničkárovi, ktorý je súčasne aj filmovým režisérom, cenu za víťazný autorský film Ozvěny ženské duše, čo Merta komentoval výrokom o radosti, že "ocenění dostává z města, ve kterém trávil po mnoho let s přáteli své prázdniny". Po prestávke sa dostala na pódium oslávenkyňa hrajúca a spievajúca naozaj v životnej forme. Veľmi dobré intarzovanie jej poňatia (takého typického) slovenských ľudových balád a modernej mestskej piesne pridanou elektrickou gitarou a husľami (opäť Šeban a Smetana) ukázalo možné ďalšie smerovanie jej vývoja, ktorý je, ako ona sama, skromný a zároveň nekompromisný. Homolová je dnes veľká osobnosť - ako francúzsky koňak vekom krásnie a vyzrieva - a zaslúžila by si, aby jej štvrtý album, ktorý je ešte v zámotku, ukázal jej ďalší, "štvrtý rozmer". Nasledoval pokus o vystúpenie Vlastimila Třešňáka, ktorý, žiaľ, predimenzoval svoju expresivitu, čo vyústilo v dve gitarovo-harmonikovo-spevácke torzá a napriek indispozícii, presné repliky trysku myšlienok. Bola to škoda, ale aj také veci patrili občas k jeho vystúpeniam... Záver patril (možno ako vždy) Jaroslavovi Hutkovi, ktorý, kultivovane sprevádzaný Frešom a Hladíkom, predviedol najlepšie kúsky svojho repertoáru s ťažiskom na moravských ľudových baladách zo Sušilovej zbierky, čo dalo možnosť publiku zaspievať si s ním ako za starých čias. Večer to bol krásny, okrem spomínania a melanchólie mohol každý cítiť silu skutočných piesňových výpovedí a vystúpení, v ktorých sa ako v zrkadlách odrážali tie najjemnejšie zákutia pesničkárskych legiend a osobností s nadčasovými posunmi a prelínaním mozaikových rozličností.
PAVEL MALOVIČ
(Autor je spolupracovníkom SME.)
