Sledoval som v televízii ustanovujúcu schôdzu parlamentu a v duchu som sa utvrdil v tom, že bolo načase dať priestor novému politickému zoskupeniu. Stará garnitúra znova ukázala, v čom jej tá nová nemôže za žiadnych okolností konkurovať. Mám na mysli arogantné vystupovanie nie jedného, ale takmer každého z Hnutia za demokratické Slovensko, ktorý sa prihlásil do rozpravy, snažiac sa pritom zosmiešniť nového, v predsedníckej funkcii ešte viditeľne neskúseného Jozefa Migaša. Za daných okolností program schôdze skôr viazol, ako napredoval. HZDS si ako víťazná strana nárokovala na najvyšší post v parlamente. Za normálnych okolností je to v zabehnutej demokratickej spoločnosti bežné, ale svojským spôsobom vnímaná demokracia bývalej koalície by nastávajúcu vládnu garnitúru doviedla k politickej samovražde. Veď šéf parlamentu toho času má aj niektoré prezidentské právomoci. Viem si živo predstaviť, ako by prípadný opozičný predseda snemu brzdil úsilie celej vládnej koalície. Zdá sa, že dolu Dunajom ešte pretečie veľa vody, kým sa aspoň čiastočne podarí napraviť mínusy, ktoré mečiarizmus zanechal. Už uplynul takmer rok, čo Slovensko nemá prezidenta. Komunálne voľby sa museli pre nevyhovujúci zákon presunúť z pôvodného na iný termín. Školstvo a zdravotníctvo sú u nás v nebývalej kríze. Krachujú strojárske a iné fabriky... To sú len tie najakútnejšie problémy, ktoré zanechal po sebe fenomén odchádzajúcej vládnej moci. Očakávam, že nastávajúce dni pre nás budú možno aj bolestné. Dúfam však, že všetky premeny sa začnú diať v oveľa slušnejšej, kultúrnejšej, pokojnejšej a zdravšej pracovnej atmosfére než doposiaľ. A najmä, že radový občan bude mať prioritné miesto v spoločnosti. Nech nám v tom pomáha Boh.

JÚLIUS KVAČKAJ,

Mýto pod Ďumbierom