Scenár a réžia: Harmony Korine (nar. 1974), kamera: Jean-Yves Escoffier, hudba: Randall Posker, hrajú: Jacob Reynolds, Nick Sutton, Jacob Sewell, Darby Dougherty, Chloe Sevigny, Carisa Bara, Linda Manz, Max Perlich, ocenenia: MFF v Benátkach 1997 - cena kritiky FIPRESCI
Dvaja chlapci sa nudia. Dve dievčatá sa nudia. Ich rodičia sa nudia. A tak ďalej. Teda pijú, bijú sa, súložia. Zabíjajú mačky. Jedia. Občas sa umyjú. Nalakujú si nechty. Ukradnú niečo. A tak podobne.
Film Gummo vytvára beznádejnú realitu smutných vzťahov nekonečne vzdialenú takému obrazu, aký prezentujú televízne seriály odohrávajúce sa v podobných amerických mestečkách. Popri nich pôsobí Gummo ako nejaká antiutópia, ako konštrukcia priestoru, v ktorom ľudstvo degeneruje a prestáva platiť akákoľvek morálka či väčšinou uznávané hodnotové rebríčky. Toto zdanie sa vytvára preto, lebo už pomaly začíname posudzovať skutočnosť podľa jej zidealizovaného obrazu. Ale Gummo je z tých filmov, ktoré sa na rozdiel od väčšej časti kinematografie neorientuje na príbeh, nie je ovládaný rozprávaním, ktoré si často podriaďuje svoje zobrazenie. Gummo sa orientuje v prvom rade na realitu, na záznam. A to bez metaforických barličiek a pomôcok z oblasti naratívnych štruktúr. Jeho režisér (mimochodom scenárista filmu Kids) je legitímnym pokračovateľom Gregga Arakiho a ďalších mužov a žien, spoluvytvárajúcich tzv. americký nezávislý film, respektíve jeho newyorskú líniu. Pracuje paradokumentárnou metódou, používa formu materiálovej koláže, 35 mm záznam sa mieša s videom a 16 mm domácim filmom, v obrazovej štruktúre Gummo majú svoje významné miesto a funkciu fotografie. Nepoužíva sa štylizácia záberu v zmysle jeho zatraktívnenia a hudba, často brutálna a agresívna, neslúži ako kontrapunkt. Tieto "umelecké", často zneužívané postupy sa tu pomerne dôsledne ignorujú v mene zachytenia surovej reality, ktorá sa prezentuje ako neštylizovaný časový úsek zo života jedného mestečka v štáte Ohio. Vzniká tak zvláštna nadčasová metafora civilizácie, ktorá nie je nijako zvlášť optimistická.
V tomto diele nejde teda o konštituovanie a "čítanie" filmových symbolov, o interpretáciu jednotlivých znakov a situácií. Gummo totiž prispieva k diskusii o stieraní akademickej hranice medzi dokumentom a hraným filmom, medzi zobrazovaním reality a zobrazovaním fikcie (tiež pomocou reality, pravdaže). A miera autenticity je tak veľmi, veľmi vysoká.
MARTIN CIEL (Autor prednáša na Katedre filmovej vedy VŠMU)
