Nasledujúci krátky a (vzhľadom na rozsah) pravdepodobne nie príliš vyčerpávajúci pohľad na film režiséra Hectora Babenca Bozk pavúčej ženy (1985) by som rád začal azda trochu netradične, a to slovami, ktoré zaznievajú z úst jednej z dvoch ústredných postáv jeho príbehu. Tie slová sú nasledovné: "Ja filmy nevysvetľujem. Kazí to emócie."
Práve odcitovaná (z kontextu vytrhnutá) replika sa síce vzťahuje k výtvoru, mohli by sme povedať, pochybných umeleckých kvalít, avšak v svojich kontúrach i veľmi presne vystihuje obsedantný dojem, ktorý vo mne Babencovo dielo zanechalo. Dojem tak tesne spätý s obavou, že akékoľvek vysvetľovanie, o ktoré by som sa na jeho margo pokúsil, ho nielenže nemôže ničím obohatiť a prehĺbiť, ale navyše by len utlmilo tú nesmiernu sugestivitu hlasu, akým k divákovi prehovára, otupilo onú prenikavú ostrosť emocionálneho náboja, aký z neho vyžaruje. Alebo inak a výstižnejšie: dojem, že akákoľvek výraznejšia potreba písania tu pre mňa plne absentuje.
Napriek presvedčeniu, ktoré som si pred malým momentom dovolil deklarovať, sa však nemám v úmysle vyhnúť povinnosti, aká mi čoby recenzentovi prináleží, a preto sa čitateľovi vynasnažím poskytnúť aspoň niekoľko elementárnych informácií a hodnotiacich postrehov.
Dej filmu je prevažne situovaný do prostredia väznice v istej bližšie nekonkretizovanej latinsko-americkej krajine. V jednej z dvojmiestnych ciel sa stretávajú homosexuál Luis Molina (William Hurt) a radikálne ľavicovo orientovaný intelektuál Valentin Arregui (Raul Julia). Vzájomná konfrontácia dvoch diametrálne odlišných životných filozofií a náhľadov na svet, ktorá v závere vyústi do prekvapivého citového zblíženia medzi týmito, pôvodne tak vzdialenými osobami, je s pravidelnosťou prerývaná obrazovými víziami, ilustrujúcimi Molinove slovné reminiscencie na akúsi lacnú filmovú melodrámu.
Odhliadnuc od tohto posledného štylistického prvku, možno Babencov opus Bozk pavúčej ženy rozhodne charakterizovať ako dielo s klasickou naratívnou štruktúrou. Babenco v žiadnom prípade neinklinuje k hýrivej formalistickej exhibícii, práve naopak. Preferuje skôr účelovo strohý výraz tak v obraze, ako i v strihovej skladbe, ktorý dáva naplno vyniknúť hereckému stvárneniu, tvoriacemu jeden z dominantných pilierov jeho poetiky.
Z vyššie uvedeného schematického popisu nekomplikovane vyznievajúca, pritom ale ani zďaleka nie bezvrstevná fabula v sebe v skutočnosti ukrýva dve kľúčové dimenzie. Tou prvou, zrejmejšou, je Babencov intenzívny apel, usilujúci o emancipáciu ľudskej individuality a rešpektovanie jej dôstojnosti. Druhou potom akýsi hold, ktorý tvorca vzdáva kinematografii, alebo všeobecnejšie, tomu večnému útočisku, aký ľudskej duši ponúka svet fikcie pred agresivitou toho tak trpko reálneho a nezriedka marazmického sveta, v ktorom žijeme.
Ak by som ale na záver mal vyjadriť akési základné posolstvo, ktoré mi film Hectora Babenca sprostredkúva, povedal by som, že jeho dielo vnímam ako výzvu i nádej súčasne. Výzvu na zásadnú premenu ľudskej spoločnosti a nádej, že táto premena je vždy aspoň hypoteticky možná.
MARIÁN BRÁZDA
(autor je študentom 4. ročníka filmovej vedy VŠMU)
