a s arogantným pôžitkom prevrátené naruby.

Minulosť s antiutópiou

Diktátorov zaujíma zo všetkého najviac, ako sa dostať k zázračnej superdroge. Časovou slučkou sa do tých čias dostane zvláštny produkt, vyvinutý v genetickom laboratóriu roku 2068: svetielkujúca, nebomodrá slanina, tepelne odolná, zdroj energie a droga s absolútnou účinnosťou.

Substanciu získali vedci z klonov klasických ruských spisovateľov ako Dostojevskij, Tolstoj, Čechov alebo Nabokov - a to z látky, ktorú produkovali v procese písania ich mozgy. Zázračná masa z budúcnosti je výťažkom ruskej duchovnej sily. Jeho román podľa interpretácie kritikov sa hemží klonmi: vo fiktívnych príbehoch zrekonštruovaných literátov Sorokin stupňuje jazykový manierizmus originálov. Jeho svet je minulosť s následnou antiutópiou: jadro pravej ruskej energie je všeliek a paródia zároveň. Stalin si napokon belasú slaninku vstrekne rovno do mozgu, a tá sa rozrastie do veľkosti vesmíru.

Niektorí ruskí literárni kritici označili Sorokina za chorého človeka, ktorý sa odmieta liečiť. „Pokiaľ je zdravý, mali by ho za jeho pamflety postaviť pred súd,“ napísal ruský literárny časopis. Sorokinovu Belasú slaninu však miluje mladá čitateľská obec, najmä mladí Moskovčania, ktorí ju podľa zahraničných komentátorov čítajú ako „generačný manifest“.

Mediálne klišé

Podobnej pozornosti sa teší román Generácia P Viktora Pelevina. Rusko je v ňom veľmi realistické: so scénkami z ulice, s jeho dnešnou bujarou bezútešnosťou, s mafiou. Hlavným hrdinom Generácie P je skrachovaný básnik uprostred nového sveta moskovského kapitalizmu. Ako copywriter sa snaží veci pomenovať a je v tom taký dobrý, že si od neho dávajú vkladať do úst slová politici. To sú len počítačové animácie zo štátnych dielní, ktoré televízia predvedie vždy vo večerných správach.

Inštanciou, ktorá udržuje v chode politiku aj konzum, je televízia. Príbeh básnika-copywritera je mediálnym snom, budhistickým zjavením a drogovým tripom zároveň - uprostred reálnej ruskej kulisy. „Naše túžby a želania sú ako potkany, ktoré pricupitajú potme. Len čo zapneme svetlo, len čo ich uskutočníme, sú preč. Pokiaľ ide o stav ducha, Rusko je naozaj úplne západné, aspoň v reklame. A peniaze, tie sú tiež veľmi medzinárodné. Naproti tomu Rusko je len mediálne klišé,“ povedal Pelevin.

Najväčšie prázdno

V Rusku je Pelevin spisovateľ - fantóm. Nedáva sa fotografovať a rozhovory neposkytuje. Má povesť permanentne sfetovaného bohéma, ale ako tvrdí, drogy ho už nelákajú a piť tiež prestal. Len tak konverzačne sa v rozhovore pýta, aká zmeska práve letí vo svete. V Rusku sa najradšej prepadal do prázdna s populárnou mixtúrou na báze koksu. „To najväčšie prázdno, do akého sa môžete ponoriť, to má pre mňa meno Sovietsky zväz.“

V jeho Generácii P skutočnosť nebadane mizne a politika sa sťahuje do virtuálneho sveta. Nestal sa však Putin prezidentom vďaka veľmi reálnej čečenskej vojne? - pýtajú sa Sorokina nemeckí novinári. „Áno, ale to na stave vedomia a všednom živote v Rusku nič nemení.“ Je celkom hrdý na to, že niektoré jeho vízie vyšli najavo ako skutočnosť. Napríklad, ako ruskou politikou ticho manipuloval mediálny magnát Berezovskij.

Proti Vladimírovi Sorokinovi, Viktorovi Pelevinovi a Viktorovi Jerofejevovi - jeho prózy vyšli v takmer všetkých svetových jazykoch a sú k dispozícii aj slovenským čitateľom - začala v posledných týždňoch vážnu kampaň štátotvorná mládežnícka organizácia Spoločná cesta.

Tá chce vymieňať postmodernistickú škodlivinu za sovietsku klasiku v pomere - dve knižky Viktora Pelevina za jedného Borisa Vasiljeva - na Slovensku vyšiel pred rokmi preklad jeho prózy A rána sú tu tiché…, podľa ktorej bol nakrútený rovnomenný film. Čata dievčat-prieskumníčok v ňom hynie v nepriateľskom tyle. Tento príbeh sa svojho času považoval za novú, ľudskejšiu alternatívu vojnových príbehov.

Právo na umenie

Knihy troch postmodernistov, vyradené touto iniciatívou z obehu, opatria pečiatkou „Späť autorovi“.

Sorokin, Pelevin a Jerofejev, „nezodpovedajú tradícii ruskej literatúry“, vyhlásil mladý aktivista Spoločnej cesty Denis Zajcev. Nie sú populárni „pre svoj talent či aktuálnosť“, za slávu údajne vďačia iba reklame a ľuďom, ktorí od literatúry čakajú len zábavu. Vasilij Jamenko, predseda Spoločnej cesty, tvrdí, že ich knihy sú „hnoj“.

Výzva na cenzúru

Oficiálne kruhy sa trochu vyľakali: včera priniesli všetky svetové agentúry slová ruského ministra kultúry: „Je to výzva na cenzúru, k útoku na ústavné právo na slobodné umenie.“ Minister Švydkoj to hovorí pri rozhovore s nemeckým ministrom kultúry Julianom Nida-Rümelinom. Ruská agentúra Interfax priniesla správu, že k názoru ministra kultúry sa pripája ministerstvo pre informácie, ktoré má v kompetencii aj vydavateľstvá.

„Mladých funkcionárov treba zastaviť,“ hovorí Viktor Jerofejev, „kým z nich nebudú úplní fašisti.“ Mládežnícka organizácia Spoločná cesta má približne desaťtisíc členov, hlása vlastenectvo a vernosť štátu. Po prvýkrát verejne vystúpili v novembri 2000 - zorganizovali veľké zhromaždenie na podporu Vladimíra Putina.

Podľa viacerých ruských novín mladých ruských vlastencov podporuje Kremeľ a niekoľko vplyvných ruských firiem.

Autor: MARTA FRIŠOVÁ, ANDREA PUKOVÁ