Juraj Vechter napísal "Ako sa M. Tkáč dopracoval k V. Klausovi" (SME 20. októbra 1998), zaškatuľkoval ma a bodka: "kruh sa uzavrel". Zisťujem, že "známy je naivný Tkáčov projekt menovej odluky, podľa ktorej sa malo federálne obeživo plynule vymieňať za nové obeživo nových štátov". Priznám sa, že vôbec nerozumiem, čo tým chcel autor povedať, pretože koniec-koncov sa federálne "okolkované obeživo naozaj plynule vymieňalo…"V čom spočívala moja naivita?
Iné moje zistenie (nie však z článku J. Vechtera) je, že som na samom počiatku NBS bol zástancom revalvácie slovenskej koruny. Darmo však lovím v pamäti takýto môj výrok. Len si spomínam, že som vtedy diskutoval s predsedom vlády o denominácii rodiacej sa slovenskej koruny (jeden USD za tri SKK), o čom som naozaj uvažoval, a on potom oznámil novinárom, že "Tkáč ma nahovára na revalváciu".
Nuž, pravda je taká, že v časoch, keď "bolo treba" pomôcť prekonať mýty a legendy o slovenskom hospodárskom "nedôchodčati", presadzoval som, presadil i nepresadil viaceré nápady, za ktoré sa nehanbím. Nehanbím sa za tunel pod Braniskom a nehanbím sa ani za onen kritický text z februára 1994, aj keď určite by bol diplomatickejší, keby som ho naozaj písal pre verejnosť. V tom texte o. i. stojí, akú smolu má Slovensko, že na čele jeho vlád od čias Husáka, cez Colotku až po Mečiara sa striedali iba advokáti a nie ekonómovia. Ako príklad opaku som uviedol práve Klausa.
Ak by aj bola pravda, že "…dali by sa nájsť … prvky v Mečiarovej hospodárskej politike, ktoré najprv načrtol Tkáč", to neznamená, že som jeho hospodársku politiku vypracoval či riadil ja, a tiež to neznamená, že nemám právo kritizovať jej výsledky. Ja by som napríklad budoval tunely i diaľnice, ale nie za krátkodobé požičané peniaze, ale dajme tomu formou koncesií našim i (a možno najmä) zahraničným firmám. V Trenčianskych Tepliciach na stretnutí Kongresu slovenskej inteligencie som kritizoval terajší stav ekonomiky práve preto, že pri múdrej hospodárskej politike, otvorenej svetu a domácemu "rozumu", ktorá tu evidentne chýbala, by dnes k uťahovaniu opaskov nemuselo prísť.
Som naučený prijímať útoky zo všetkých strán: v októbri 1990 ma chcel V. Mečiar odvolať z funkcie námestníka ministra financií, pretože som podpísal vyhlásenie "61 krokov k slovenskej identite", v máji 1991 som sa nestal "slovenským" ministrom financií, lebo som nevyhovoval "českej" strane. Len pripomeniem, že vtedy s mojím návrhom vyšiel práve J. Čarnogurský, ktorého som, dúfam, aspoň dodatočne presvedčil o mojej pravde: Slovensko malo na ekonomickú samostatnosť, škoda, že on od jej presadzovania odstúpil a prenechal priestor iným. Roku 1993 sa o mne v Zlatej Idke hovorilo, že "klamem, až sa hory prášia" a roku 1994 ma naozaj odvolali z funkcie viceguvernéra, pričom deň predtým si ten istý parlament vypočul z úst navrhovateľa V. Mečiara "ódy" na slovenskú menovú politiku, ktorú som takmer osem mesiacov roku 1993 de facto riadil (spoluriadil). Škoda, že si pán Vechter neprečítal moje interwiev v SME z marca 1994, kde som definoval dôvody môjho vtedajšieho odvolania z postu viceguvernéra NBS. Stačilo si prečítať titulok: "Cítim sa obeťou Mečiara", dnes dodám jednou z prvých. V knihe "Hospodárske súvislosti slovenskej štátnosti", ktorá mi vyšla roku 1997, som zhrnul viaceré poznatky o slovenskej hospodárskej minulosti a prítomnosti. Zaoberám sa textami Eurgena Löbla a Štefana Romana, ale aj Ludwiga Erharda či Michaela Nováka o sociálnej trhovej ekonomike, ktorú máme zakotvenú aj v ústave, len málokto vie, čo to znamená. Zrejme "to" nie je len o rozdeľovaní, ale i o tvorbe zdrojov, ba - myslím si - aj o riadení štátu. V tom naozaj nie som ako V. Klaus.
Nakoniec: žijem a chcem žiť na Slovensku, lebo som sa tu narodil, a jeho blaho a blaho mojich detí je mi nadovšetko. Ja sa nemusím pretvarovať, ja mám príslušnosť k tomuto toľko skúšanému kúsku sveta v srdci, nikdy som od tohto presvedčenia neodstúpil, len svet okolo mňa sa akosi čudne hýbe. Napokon, chválabohu, je to možno aj znak toho, že konečne u nás dozrieva niečo ako "slovenský politický národ". Nie som v žiadnej strane, som na strane normálnych občanov, ktorí vlastný štát chceli a presadzovali ho, a teraz teda cítia "psiu povinnosť" dačo o tom štáte povedať. Pravda tak, aby so špinavou vodou nevyliali aj dieťa.
MARIÁN TKÁČ
