TORONTO (SME - VOJTECH JURKOVIČ) - Niečo po desiatej hodine večer torontského času bol Peter Šťastný nútený vybrať si párminútový "time out". Vyčerpaný v zákutí relikvií hokejovej Siene slávy v Toronte bleskovo hodil do seba zmes talianskej cestoviny s darmi mora, ale ani v priebehu krátkeho záchranárskeho servisu vlastného organizmu sa nevyhol prúdu gratulantov. "Mal som na to tri minúty, spomenúť všetko a všetkých jednoducho nešlo. Tri dni a tri noci som si lámal hlavu, ako postaviť reč," zotrel si pot z čela Peter so zlatým odznakom denníka SME na saku s emblémom čerstvého člena hokejovej Siene slávy.
Veľkolepé pondelňajšie "Induction" (uvedenie) hokejových Oscarov svojou úrovňou korešpondovalo významu športu, ktorý je v Kanade náboženstvom. Silnejšiu atmosféru by nevyčarili ani machri z Holywoodu za najväčšie peniaze. Osobnosti sa prechádzali a navzájom pripíjali priamo medzi vzácnymi exponátmi hokejovej histórie, ktoré boli lemované bohatými stolmi s gastronomickými divmi sveta. Gordie Howe, Frank Mahowlich, Marcel Dionne, Paul Henderson, Lanny McDonald, Ron Ellis a mnoho ďalších hráčov, funkcionárov, podnikateľov, ale aj srdciarov - fanúšikov, ktorí nemali hlboko po dvestodolárovú vstupenku, si mohlo posedieť v štylizovanej kópii kabíny Montreal Canadiens alebo si štrngnúť s originálnym Kanadským i Stanleyho pohárom, v prítmí dresov Dzurillu, Gretzkého, Pospíšila, Fetisova… Medzi nimi aj šéf NHL, komisár Gary Betmann. "Michel Goulet bol vynikajúci korčuliar, strelec, ale Peter bol superhviezdou," odhodil pre SME diplomaciu bokom.
Protokolárnym vrcholom bol hodinový akt vo veľkej sále Bell, ktorý priamo vysielala televízna spoločnosť TSN. Petrovi v precíznom scenári udelili finálovú prezentáciu. "Dobrý večer, Good Evening, Bon "suá"," chytil už prvou vetou hostí v sále i v celej Kanade 42-ročný chlapec z bratislavskej Jamy na Kvetnej, ktorý v roku 1980 utiekol komunistom z Československa. Tí sa ho vtedy márne snažili vygumovať z povrchu zemského. Mikrofón Hlasu Ameriky, ktorý kriesil v domovine jeho meno vtedy, nechýbal ani teraz v Toronte. Peter sa ďalej poďakoval prvým trénerom Szelésimu, Polónymu, Nitkovi, Horskému, Staršiemu, Mitošinkovi, kamarátom-spoluhráčom Bezákovi, Viktorovi Gažovi. Prirodzene, osobitne, hokejovým bratom Mariánovi i Antonovi, rodičom. Špecifický význam mali pre Petra vzory Mikitu i Nedomanského, poďakoval ľuďom v Quebeku, ktorí mu po emigrácii pomohli začať nový život. Potom sa kamera predvídavo priblížila k tvári jeho manželky Darinky a detailne ju pitvala v momente, keď jej Peter zoči-voči pred miliónmi v priamom prenose vyznal po devätnástich rokoch manželstva lásku ako osemnásťročný zaľúbenec. Dôkazom úprimnosti slov boli štyri tváre "šťastných" detí v druhom rade. Útla Darinka v čiernych šatách s decentným bielym náhrdelníkom vydržala spojenie očí s Petrom bez sĺz, tie sa vykotúľali až neskôr v zákulisí.
Peter ukončil reč srdca v duchu svojej viery: "Boh požehnaj všetkých, Boh požehnaj hokej."
