Cestovala som do Francúzska. Čakala som na parížskej stanici na vlak. Prihovoril sa mi černoch, ktorý čakal na ten istý vlak. Medzi rečou sa ma spýtal na pôvod môjho nefrancúzskeho prízvuku. Povedala som, že som zo Slovenska. "Áno, viem, to je bývalé Československo. Vaše hlavné mesto je Bratislava." Bol to novinár so Senegalu, meno si už nepamätám. "Slovensko, to je Alexander Dubček. Bol to veľký človek a nechali ste si ho zabiť." Po týchto slovách som sa cítila ako vrah. Začal mi rozprávať, ako sa zoznámil s Alexandrom Dubčekom. Keď bol Dubček veľvyslancom v Turecku, on tam bol vo väzení z politických dôvodov. Dubček sa pričinil o jeho prepustenie. Neskôr dostal od neho pozvánku na rozlúčkovú recepciu, ktorú Dubček usporiadal pri príležitosti svojho odvolania z Turecka. Tento černoch sa pri spomienke na Dubčeka takmer rozplakal. V tej chvíli som nevedela, ako sa mám tváriť. Často si spomínam na tento príbeh, najmä v tomto období, keďže 7. novembra sme si pripomenuli už šieste výročie úmrtia Alexandra Dubčeka. DRAHOMÍRA MORETOVÁ, Piešťany