V poslednom období mojou hlavou prelietava množstvo myšlienok zaoberajúcich sa tým, čo sa dnes na politickej a občianskej scéne deje. Vzlety a pády. Postava Vladimíra Mečiara sa stala pre mňa chtiac-nechtiac akýmsi prízrakom. Sledujem každé jeho slovo, všímam si výrazy jeho tváre a hľadám prejavy zdravia tela a najmä jeho ducha. Som sklamaný. Premiérova televízna rozlúčka ma namiesto dojatia presvedčila o opaku. Pýtam sa, čo sa s ním po odchode z politiky stane? Má svoj rozum, a tak sa o seba určite postará. Lenže nemôžem uveriť tomu, žeby to dokázal. Na základe mnohoročných skúseností totiž pochybujem o tom, že hovorí úprimne. Neverím mu. Celé svoje posledné vládnutie si prispôsoboval pravdu podľa svojho želania a neúnavne ma presviedčal o tom, že sú si vzdialené ako nebo a zem. Na jednej strane, podľa svojich slov, nám dal všetko. Usudzujúc podľa toho, čo mu zostalo, je to holé nič. Jeho odchod by bol v takom prípade sebakritickým odhadom vlastných schopností. V. Mečiar však takého odhadu zo skúsenosti nie je schopný. Nevie, čo je to odísť. Nevie, čo je to odovzdať úrad, potriasť pravicou, poďakovať sa. Nevie, čo je to pokoriť sa. A taký človek nám vládol. Taký, akého by sme nedali za vzor ani svojim deťom. Jeho odchod sa mi preto nezdá možný. Oveľa pravdepodobnejšie je, že celé to divadlo bolo na oslovenie širokých más, na vzbudenie pocitu viny v národe a teraz očakáva záľahu listov, autobusov pasienkových pútnikov, ktorí by premiéra, hoci aj na kolenách, prosili, aby ostal, pretože bez neho to nie je ono. Nečudoval by som sa tomu, pretože v samoľúbosti je veľa nadradenosti a túžby vidieť toho druhého pred sebou na kolenách. Po takejto dávke drogy zbožňovania a pätolízačstva by sa potom znovu postavil pred kameru a s blahosklonným úsmevom by Slovákom oznámil: Vidíte, potrebujete ma, bezo mňa ste stratení. Jeho neochota stať sa poslancom, aj keď ho o to požiadalo skoro pol milióna ľudí, hovorí jednoznačne: buď všetko, alebo nič. A bude (znovu) vydierať. Už po koľkýkrát? Myslím si, že národ nie je taký primitívny, za aký ho on má. Aj keď toto mu už vôbec neprichádza vhod, národ totiž zreje. Žiadne autobusy na jeho obranu nechodia, žiadne zhromaždenia na jeho podporu sa nekonajú. Ako ho všetci poznáme, to je už riadny dôvod na sklamanie, na povolebnú depresiu a nechuť komunikovať. Môj názor je, že ak sa pán Mečiar cíti ukrivdený, tak len preto, lebo ešte nedospel. Každý z nás tým raz prešiel, ale podľa všetkého nedozrel eštre k poznaniu, že každý človek, a teda aj on, je na svojom poste nahraditeľný. Nechám Vladka chvíľočku aj s jeho problémom a radšej sa skúsim pozrieť na to, ako sa s jeho odchodom vyrovnáva HZDS. Jedna možnosť, ako som už spomenul, spočíva v jeho návrate na základe nátlaku zvonku. Druhá možnosť je, a čo sa týka pravdepodobnosti, oveľa reálnejšia, že jeho opozícia bude spočívať v neustálom zosmiešňovaní vlády a prízvukovaní, že s ním by bolo všetko lepšie. Bude sa snažiť rozložiť koalíciu zvnútra lanárením jednotlivcov lukratívnymi ponukami alebo tichým vydieraním. Sledujúc koketovanie s SDĽ, ma nepresviedča o opaku. Bude na muške prvá. SDĽ však akoby svojím patologickým lavírovaním už myslela na získanie voličov HZDS na nadchádzajúce voľby, ktoré sa okato chystá vyhrať. Ale aj tak mám pocit, že Mečiar sa s takou úlohou neuspokojí, pretože túži po tom, aby bol hltaný, aby sa predvádzal, aby bol v centre akéhokoľvek diania. Zákulisie mu túto možnosť zdanlivo neumožňuje, ale ktohovie. Po tretie je možné, že v HZDS sa vyvinie frakcia, ktorá v snahe udržať krok s dobou a vyrovnať sa s novou situáciou sa pokúsi o akúsi sebareflexiu a zanalyzuje súčasný stav. Ako jeho príčinu uvedie kult osobnosti V. Mečiara, podobne ako to bolo v postalinskej ére. Pokúsia sa ho akože odpísať, ale iba akože. Naozaj si Mečiar budoval kult osobnosti? Dovolím si iba jeden postreh. Často o sebe deklaroval, že je veriacim človekom, ktorý sa riadi kresťanskými hodnotami. Prečo? Pretože veľká väčšina Slovákov sa ku kresťanstvu hlási. Vôbec mu neprekážalo, že ho porovnávajú s Bohom, a že ho dokonca nazvali slovenským Bohom. Zabudol však na jedno, že prví bývajú poslední a poslední prví.

SLAVOMÍR PJATÁK, Sabinov