y Jany Kališovej, v ktorom excelovala Eliška Balzerová, bolo naozaj ukážkou tvorivosti. A Majstrovská lekcia majstrovskou lekciou dramatiky (T. McNally), réžie, herectva, vrcholne dramatického a civilného zároveň. Spojili sa tu výkony renomovanej herečky, poprednej členky vinohradského divadla, mladých talentov operného sveta - sólistov opery ND (Martina Bauerová, Jaroslav Březina), Moravského divadla Olomouc (Pavla Zumrová) a klaviristického barda, dirigenta Rudolfa Dandu, ktorý okrem iného sedemnásť rokov sadal za klavír v divadle Semafor. "Neherci" boli Balzerovej absolútnymi hereckými partnermi, bravúrne hrajú a pritom zostávajú sami sebou. Je obdivuhodné, ako civilne a prirodzene rozohrávajú ukážky rôznych typov, postojov, dravosti, nátury adeptov operného spevu. Je zriedkavé vidieť suverénne herectvo plné vtipu a sebairónie a zároveň počúvať vysokoprofesionálne odspievanú opernú klasiku. Na predstavení je najstrhujúcejšia práve dôveryhodnosť. Všetci diváci sa naozaj stávajú účastníkmi verejnej hodiny, ktorú slávna operná diva Maria Callasová dáva vybraným študentom. Nie Eliška Balzerová, ale skutočná Maria prichádza do rozsvietenej sály. So svojím gréckym temperamentom okamžite začne dirigovať hodinu. Je excentrická, nesústredená, nervózna, zaujatá sebou. Má maniere ženy zvyknutej, že svet jej ležal pri nohách. Nedáva si servítky pred ústa. Jeden za druhým k nej prichádzajú študenti. Vie po nich pekne švihnúť pazúrom. Znervózňujúca nesústredenosť, podpichujúce poznámky na bývalé kolegyne, zraňujúce glosy na adresu mladých snívajúcich o sláve, určené ušiam divákov - účastníkom hodiny. Ani na chvíľu neprestáva komunikovať s publikom. Grimasou, žmurknutím oka hodnotí spevácke výkony. Nie každý študent znesie stretnutie s kanárikom v koži tigrice. Ale Callasová si môže dovoliť byť tvrdá, lebo najtvrdšia vždy bola k sebe. Jej rady servírované natvrdo, majú cenu zlata, aj keď ich strávenie potrvá. Niektorý žalúdok ich neznesie vôbec. Určite však každému, či ich poslúchol, či neposlúchol, raz prídu na myseľ. Sú totiž i varovaním pred životným omylom. Lebo, aby sa človek dostal na vrchol, talent zďaleka nestačí. Len bravúrne zaspievanou áriou sa človek nestáva ozajstným umelcom. Maria presne formuluje, čo všetko treba podstúpiť. A čo v sebe jednoducho treba mať. Raz za čas svetlá v hľadisku potemnejú, Marii Callasovej opery prinášajú spomienky. Znova prežíva život s Onassisom, trápenie, jeho hrubosť a lásku, ktorá ju inšpirovala. Prežíva hlad, odriekanie, komplexy z mladosti, ale aj kľúčové okamihy kariéry. Vtedy sa odhaľuje ten filigránsky mechanizmus najkomplikovanejšieho stroja - duše výnimočného umelca - ukrytý za svetáckou suverénnosťou. Hra ponúka nielen reálne fakty o živote jednej z najväčších operných umelkýň, ale udeľuje aj lekcie o vysokej dani, ktorá sa nedá nepriznať. Že jedinej pokory, ktorej sa musí dopustiť bytosť, keď práve nepokoriteľnosť je podmienkou, je pokora pred umením. Eliška Balzerová toto všetko preniesla do svojho plamenného výkonu bez falošného pátosu, didaktickosti. Preto na záver publikum stálo a Štúdiom S znelo mohutné bravó.

BARBORA DVOŘÁKOVÁ