S nezamestnanosťou si nevie rady vláda, teoretici ponúkajú riešenia na niekoľko rokov. Pravdepodobne najvážnejším problém je dosiahnuť zhodu v tom, či je nezamestnanosť dôsledok alebo príčina. Treba hovoriť o marazme, ak trendy v ekonomike naznačujú zlepšovanie? Ľuďom, ktorí sú momentálne bez práce, je celkom jedno, či hrubý domáci produkt vzrástol za rok o jedno, alebo dve percentá. Možno práve preto sa nezamestnanosť stala nástrojom demagógie. Terčom sa stali nielen ľudia bez práce, ale aj tí, ktorí o ňu môžu prísť, teda všetci. Nezamestnanosť je hrozbou.
O príčinách nezamestnanosti i možných spôsoboch jej zmiernenia vzniklo veľa štúdií, z ktorých mnohé majú viac ako hodnotu popísaného papiera. Žiadna z nich však neponúkla návod na použitie.
Podpredseda HZDS Jozef Kalman naznačil, že stačí chcieť. Jeho strana je schopná „vyprodukovať“ za rok stotisíc, ba aj viac pracovných miest. Detaily neprezradil možno iba preto, že neexistujú. Iný predstaviteľ tej istej strany bol zhovorčivejší, keď pripustil, že finančná podpora štátu perspektívnym podnikom by problému nezamestnanosti významne prospela. Predstava, že ktosi kdesi rozhoduje o perspektívnosti fabriky, je sama osebe desivá. Ešte boľavejšie by však bolo, že pomoc by nezaplatil tvorivý minister financií zo svojho, ba ešte menej pravdepodobné je, že finančné injekcie by platila stranícka pokladnica z príspevkov uvedomelých členov.
Niekedy sa zdá, že na riešenie problému nezamestnanosti treba len peniaze alebo trpezlivosť. Pritom oboje je dôležité, ale nik nevie spočítať, koľko trpezlivosti treba na zhromaždenie dostatku peňazí a koľko korún treba na motivovanie trpezlivosti.
Za nezamestnanosť je vždy zodpovedná vláda, nielen preto, že nevďačnú úlohu jej prisúdila verejná mienka, ale najmä preto, že žiadna iná autorita nemá toľko možností robiť chyby. Zamestnávatelia by zamestnávali, keby mali lepšie podmienky, ibaže relativitu zlepšenia doteraz nesformulovali do návrhov, ktoré by okrem anarchie mali aj náboj racionality.
Vláda hovorí o zlepšení podnikateľského prostredia, ale zatiaľ sa jej nedarí. Nie preto, že nie je čo zlepšiť alebo že by nepoznala bariéry.
Problém, a to nielen slovenskej vlády, je v uprednostňovaní okamžitých efektov, ktorých motívom je úsilie o znovuzvolenie. Je to pravdepodobne najdrahšie riešenie. Ani prísľub HZDS o vytvorení stotisícky nových pracovných miest nie je o inom. Akurát by bol ešte drahší.
EDUARD ŽITŇANSKÝ
(Autor pracuje v Inštitúte pre ekonomické a sociálne reformy INEKO)
