akadémiu. S Boleslavom Polívkom sa zoznámili v roku 1978. Bola to láska na prvý pohľad, Chantal Poullain kvôli nemu odišla žiť do Československa. Dátum, odkedy tu žije natrvalo, však vraj nemôže povedať. Nikdy nikde nie je natrvalo a okrem Čiech má byt aj vo Francúzsku a Švajčiarsku. S Polívkom pracovala na viacerých divadelných, filmových i televíznych projektoch. Najslávnejšia je divadelná inscenácia Šašek a královna, ktorá sa dočkala aj filmového spracovania Věrou Chytilovou. V Čechách nakrútila tiež filmy Kopytem sem, kopytem tam či Hrad z písku. Momentálne spolupracuje s Klicperovým divadlom v Hradci Králové. Angažuje sa aj v charitatívnej oblasti, v rámci nadácie Archa Chantal pomáha zlepšovať prostredie detských nemocníc. Má deväťročného syna Vladimíra.

Chantal Poullain-Polívkovú sme v Štúdiu S, kde v piatok hosťovala v rámci festivalu České divadlo `98, zastihli na divadelnej skúške ešte v civile. Vítala nás šarmantná vysoká usmievavá Francúzka v šik kostýme, na hony vzdialená starene na hranici rozpadu, ktorou sa zakrátko mala stať v predstavení Antilopa. Režiséri ma jednoducho chcú škaredú, zhodnotila, keď sa mala zamyslieť nad tým, prečo namiesto dramatických krások má v divadelnom repertoári tyranskú, ako šelma vrčiacu kráľovnú, umierajúcu despotickú babicu, starú pestúnku v Rómeovi a Júlii a najnovšie diabla v Majstrovi a Margaréte. Súhlasila, aby sme v divadelnej šatni sledovali jej premenu. Trvá asi hodinu. Chantal si kvôli Antilope sťahuje telo a nohy desiatkou ovínadiel, obväzuje si hlavu pod strapatou parochňou, nanáša hrubé vrstvy líčidiel, tvár, krk, ruky potiera hustou gélovou maskou. Musí vydržať pálenie fénu na pokožke, aby hmota poriadne stvrdla a po riadnom prepudrovaní vznikla ilúzia hlbokých vrások, pergamenovej stareckej kože. Pri sledovaní takejto procedúry sa ťažko dá rozprávať o niečom inom než o starobe. Ale aj o láske, lebo tá je u Chantal Poullain prítomná v každej vete.

m V inojazyčnej krajine sa hercovi ťažšie presadzuje v divadle než vo filme. Vaše postavenie bolo trochu výnimočné, hrávali ste v manželových autorských predstaveniach, v ktorých staval práve na vašom akcente, pôvabnej nedokonalosti češtiny. Teraz však spolupracujete s inými režisérmi, v inom divadle. Nemal už na vás Bolek čas alebo sa vám prejedli syčiace kráľovné ničiace svojho šaška, či hravé experimentovanie v Manéžach?

"Bolek v poslednom čase veľa pracoval ako filmový herec a vlastné divadelné predstavenia netvoril. A vtedy sa objavil režisér Vladimír Morávek a ponúkol mi rolu pestúnky v Rómeovi a Júlii. Od prvej chvíle sme si rozumeli, preto som sa rozhodla ponuku prijať. Mimoriadne sa mi páčila jeho vízia, že Júlia nebude klasická krásavica, ale obyčajná ženská. Atypická Júlia, trochu guľatá, ale jej duša je krásna. Jeho myšlienky, ako vnímal príbeh Rómea a Júlie, ma potešili. Prekonala som hrozný strach z roly vo veršoch v starej češtine. Nikdy v živote by som si nepomyslela, že raz budem hrať v Čechách Shakespeara. Júliu hrala Pavla Tomicová a režisér nás chcel ešte niekde dať dohromady. Ponúkol nám Antilopu. Tiež ma veľmi zasiahla, pretože ukazuje, že láska môže byť niečo krásne, dôležité, bez čoho sa nedá žiť, ale zároveň, ak je sebecká, všetko zničí. Tu je to zobrazené na vzťahu umierajúcej despotickej matky, ktorá síce veľmi miluje svoje decko, ale tak, že ho chce mať len pre seba. Dcéra stále čaká na lásku, anjela, vysneného muža. No aj keď sa po smrti mamy objaví, tá žena je stále prítomná a naďalej otravuje život. Je to presne téma, ktorá ma zaujíma. Je ťažké milovať a nesnažiť sa privlastniť si toho človeka."

m Vy to dokážete? Nerobiť si nárok na telo, dušu milovaného?

"Samozrejme, že je to ťažké. Ale som presvedčená, že máme nechať svojich manželov, manželky, deti existovať. Musíme rešpektovať ich osobnosť, byť rovnocennými partnermi. Hoci matka v Antilope je presný opak mňa, rozumiem jej. Láska, ktorú cítime k deťom, je veľmi silná, preto je treba dávať si pozor. S Jirkom Schmitzerom a režisérom Láďom Smočkom chystáme zase Hru o manželstve. Že ľudia spolu žijú pätnásť rokov, milujú sa, ale vlastne sa nepoznajú. Nevidia sa, nerešpektujú. A keď zrazu zistia, že chcú existovať ako osobnosti, nastupuje konfrontácia. Človek musí bojovať. Nie preto, že by toho druhého nenávidel, ale musí si obhájiť seba. Ak vo vzťahu nie je rešpekt, príde nenávisť. Obe tieto predstavenia sú pre mňa veľmi dôležité. Vŕtajú mi v hlave, motivujú ma. Sú veľmi ľudské."

m Kvôli láske k Bolkovi ste pred dvadsiatimi rokmi hodili všetko za hlavu. Opustili ste Francúzsko, rodičov, priateľov a odišli do neistoty socialistického Československa. V časopisoch, v Bolkovej životopisnej knihe sa veľa popísalo o vašom až osudovom stretnutí a veľkej láske, z ktorej pramenilo partnerstvo pracovné, životné. V poslednom čase sa zasa píše o vašich problémoch.

"Človek nikdy neopustí svoju zem, rodičov, priateľov. My len cestujeme. Myslím, že naša láska sa nikdy nezničí. Iste, sú problémy, ale to sú naše problémy, naša vec. Keď ľudia spolu prežili dvadsať rokov, nemôžu všetko vymazať. Neviem, čo bude zajtra. Všetko sa predsa môže v okamihu zmeniť, ani tu už zajtra nemusím byť. Človek má preto žiť, milovať, tvoriť, radovať sa zo života, pre dnešok. Viem jedno, že bez lásky nemôžem existovať."

m Mali by ste ešte odvahu znovu zvrtnúť svoj život celkom iným smerom ako vtedy s Bolkom?

"Určite. Ale musím mať prečo."

m Antilopa nie je len o vzťahoch, ale aj o starobe. Tu je podaná až hrôzostrašne, viď vaše maskovanie. Rozprávajme sa teda o starnutí. Ako ho vnímate u seba, rodičov, manžela, syna?

"Sledovať Vladimírove starnutie je radosťou. Narastajúce partnerstvo, vyvíjajúci sa rozum. Bábätko je nádherné, ale keď dieťatko rastie, dospieva, zreje, je to sen. Jediný človek, ktorý ma do určitej miery diriguje, je môj syn Vladimír. Rešpektujem ho a zásadné životné rozhodnutia musím robiť s ohľadom na neho. O všetkom sa rozprávame, dôveruje mi. A to je pre mňa nesmierne dôležité."

m Snažíte sa vychovať z neho individualitu. Nemá s tým problémy, povedzme, v škole? Vyčnievanie z radu mnohým ľuďom kole oči.

"Tú školu som mu dlho vyberala. Ale iste, škola je škola. Deti majú ohromne ťažký život, koľkokrát ťažší než my. Musia sa všetko naučiť, musia počúvať. Niekedy je to tragédia. Ale Vladimír si počína dobre. Vždy sme zdôrazňovali: Ak ti niekto bude hovoriť, že si syn Bolka a Chantal, povedz: Nie, ja som Vladimír a to je moja mama a môj otec. Ty nie si ničí syn, ty si ty. Ale on nikdy nemal v tomto smere problémy. Je to otvorený chlapec, vie si získať ľudí, má ich rád. So vzťahmi nemá problémy. Má problémy s matematikou. Ale ja mu vždy poviem: Aj tak ťa mám rada, aj keď máš trojku z matematiky."

m Čo vaše vlastné starnutie?

"Myslím, že štyridsiatka je pre ženu vek, keď sa stále viac a viac uvoľňuje a vie stále viac vecí zvládnuť. Cítim sa skvele, okolo mňa sa odvíjajú ohromne zaujímavé veci. Mám pocit, akoby mi život stále čosi ponúkal a mne stačí len dať ruky nad hlavu a trhať si ako z jablone tie najkrajšie jablká. Už by som nechcela mať dvadsať. Aj keď, samozrejme, niekedy sa pozriem do zrkadla, ty vole, ale vyzeráš! Ale to nič. Keď cítime okolo seba lásku, ľudí, ktorí nás majú radi, že je vráska tam či tam, vôbec nie je dôležité."

m Najsmutnejšia je asi staroba rodičov. Keď musí človek sledovať, že odchádzajú.

"Moja mamka je človek, ktorý smrť študuje, pripravuje sa na ňu. Vychovávali nás k filozofii, že smrť je len pasáž, že pokračujeme ďalej. Verím na reinkarnáciu, preto pre mňa smrť nie je až taká strašná. Trápia ma bolesti, choroby, či mi ľudia, ktorých som milovala, odpustia. Ale samotná smrť nie. Mama má šesťdesiatšesť. Teší sa zo života, maľuje, cestuje, ale na smrť sa pripravuje. Vravím jej, ty študuješ smrť? Áno, pripravujem sa. Má v sebe úplný pokoj. Nie je to nádherné?"

m Otec je tiež vyrovnaný?

"Tato trochu menej, má viac problémov. Má problémy s chrbtom, a tak ako sochár už nemôže tvoriť veľké sochy. Ale zvláda to. Každý človek sa so starobou vyrovnáva po svojom. Treba to akceptovať. Môj dedo vždy vravieval: Keď budem cítiť, že môj život už nebude mať zmysel, keď nebudem vládať sadnúť na koňa a bude hroziť, že skončím v nemocnici, kde ma nasilu budú udržiavať pri živote, radšej odídem sám. A keď mal osemdesiatsedem, naozaj aj odišiel. Sám. Pretože sa tak rozhodol. Bolo to trochu zložité, som katolíčka, mám katolícku výchovu. Ale vravela som si, že tá sila tam hore, jedno, či ju nazveme Boh, alebo Budha, sa určite nebude hnevať. Človek podľa našej viery si nemá vziať život, áno. Ale prečo nasilu držať staré telo, keď človek je už unavený, keď jeho duša už chce odísť? Zapojíme prístroje, trúbky, umelé dýchanie, držíme ho nasilu, často proti jeho vôli. Žije, ale už to nie je on. Vtedy som proti. Samozrejme, celkom iný prípad je, ak je to otázka života a smrti mladého človeka, dieťaťa. Vtedy je dôležité bojovať."

m Viete si predstaviť vás dvoch s Bolkom na staré kolená, povedzme ako osemdesiatnikov?

"(Smiech.) Tak to môže byť zaujímavé. Ale vážne. Bolek má v tomto trošku inú filozofiu. Možno má z týchto vecí aj strach, nechce o tom hovoriť, vidieť, počuť. Ako tie tri opice. Ja naopak. Chcem počuť, vedieť aj niečo riešiť. Keď sa dedo rozhodol, obdivovala som ho. Zanechal nádherný list. `Už je čas. Viem, že je koniec. Cítim, že ma bolí ruka, nevidím, už nemôžem na koňa. Nechcem byť bremenom pre moje deti. A viem, že ak to nespravím teraz, môže sa stať, že to už nebudem môcť urobiť. Budú ma pri živote držať násilím.` A urobil to. Snímam pred ním klobúk. Nemáme byť záťažou pre ostatných. Musíme pokračovať inde." BARBORA DVOŘÁKOVÁ

FOTO SME - ALAN HYŽA