S tým rozdielom, že „vypovedať“ môžete v pohodlí svojho bytu. Navyše, ak aj zaklamete, po prstoch vám celkom určite nikto nedá. Pokuta hrozí len v tom prípade, že vypovedať odmietnete.
Invázia štátu do súkromia každého z nás sa nápadne ponáša na Orwellovu Oceániu. S tým rozdielom, že nie je fikciou žiadneho spisovateľa. O niekoľko týždňov sa ku všetkým dverám na Slovensku rozbehne viac ako 20-tisíc štátnych úradníkov, oficiálne označovaných ako sčítací komisári, aby od každého obyvateľa dostali vyplnený trojstranový dotazník. Ich hlavnou starosťou bude dostať všetky dotazníky vyplnené. Či informácie v nich budú pravdivé, ako to prikazuje zákon, ich nemusí zaujímať. Overovať ich pravdivosť nie je možné.
Sčítanie ľudu nie je žiadnym slovenským špecifikom. Podobnú procedúru si musia vytrpieť obyvatelia desiatok krajín, ktorých databázy sa majú stať súčasťou globálnej množiny dát OSN. Dôvodom je poznať situáciu, v akej sa nachádza obyvateľstvo sveta na prahu tretieho tisícročia. O tom, čo chce OSN s takouto znalosťou robiť ďalej, sa zatiaľ nehovorí.
Účel použitia údajov o obyvateľstve Slovenska sa však s rastúcou periodicitou v médiách objavuje. „Údaje získané pri sčítaní ľudu slúžia ako podklad pri tvorení demografických a iných analýz. Tie sú nevyhnutné pri plánovaní rozvojových programov či vyhodnocovaní súčasného stavu v rôznych oblastiach,“ tvrdia štatistici.
Ich úloha pri získavaní údajov nie je jednoduchá. Výsledkom ich úsilia bude buď absolútny úspech, alebo fiasko. Štatistici preto už v predstihu občanov prosia: Pri sčítaní buďte úprimní! Do akej miery padne výzva na úrodnú pôdu, zatiaľ nemôže nikto predpovedať. Známa je však skutočnosť zo susednej Českej republiky, kde v prieskumoch tesne pred sčítaním vysoké percento Čechov uviedlo, že nemieni požadované informácie uviesť pravdivo.
Z pohľadu štátnych úradníkov môže ísť o zdanlivo nepochopiteľný postoj. Sú pevne presvedčení, že výsledky sčítania môžu byť pre obyvateľstvo a krajinu len osožné, majú pomôcť ďalšiemu rozvoju.
Taký postoj väčšej časti ľudí si možno vysvetliť nepochopením podstaty procesu zberu údajov a analýzy výsledkov sčítania obyvateľstva. No pravda je aj to, že o inváziu do súkromia ľudí sa štát pokúša v čase, keď je veľké percento ľudí sklamané tým, čo štát pre nich dokázal urobiť. Pohľad na výplatnú pásku, správy o rekordne vysokej nezamestnanosti, zdravotníctve na pokraji kolapsu a politikoch, ktorým ide o vlastný prospech až v prvom rade, určite nemajú motivačný účinok. Presvedčiť ľudí o opaku bude veľmi ťažké, ak nie nemožné.
Posledné sčítanie ľudí prebehlo pred desiatimi rokmi. Informácie o tom, na čo boli tieto údaje použité a aké závery z nich vyvodili všetky doterajšie politické elity na Slovensku, sú takmer nedosiahnuteľné. No je známy prípad, keď sa čiastkové výsledky sčítania obrátili proti ľuďom. Na vine bol „demografický vývoj“, ktorý sa stal hlavným argumentom bývalého predsedu vlády Vladimíra Mečiara v otázke, prečo sa na Slovensku nestavia toľko bytov, ako sa jeho vláda zaviazala vystavať v Koncepcii štátnej bytovej politiky. Podľa Mečiara nebolo treba stavať toľko bytov, pretože vraj niet pre koho - Slovensko vykazuje nízku pôrodnosť. Darmo demografi namietali, že ak sa ľudia majú správať pronatálne, musia mať sociálne istoty. Darmo sa pýtali, kde sa majú rodiť deti, ak sa nestavajú byty.
Štatistické údaje majú svoj význam. Je však iný pre štatistikov-analytikov a iný pre politikov. Pravdepodobnosť hazardu s číslami je v každom prípade veľmi vysoká.
MICHAL NALEVANKO
