Pred budovou najväčšej banky v meste stála žena. Tá budova bola samé sklo a prosperita a tá žena bola bývalá. Pretože bola už taká stará a použitá, že sa dalo iba ťažko veriť, že niekedy bývala mladou ženou plnou snov a túžob. Tá budova sa tvárila, že vydrží všetky búrky špekulácií a pádov, inflácie a otrasov. A tá stará žena predávala šťastie. Niekto by povedal, že to bola iba ufúľaná papierová skladačka, hranato zabalené nič. Muselo to byť však zabalené. Pretože šťastie sa musí dlho a trpezlivo vybaľovať. Nik nesmie vedieť dopredu, aké šťastie sa mu ujde. Možno to boli šťastné čísla alebo šťastné dni, alebo rada do života od starej ženy, ktorá prežila všetko. Nevedno, pretože nik si to šťastie nekupoval. Možno preto, lebo stálo iba zopár halierov a, povedzte, aké to už môže byť šťastie, ktoré je takmer zadarmo. Žena nehovorila nič. Pozrel som sa jej do očí a pretože je mojím remeslom počúvať reč pohľadov, počul som toto:
Kúpte si šťastie ľudkovia
rýdze šťastie
Dnes vám každý ponúka šance a kupóny
a investície a výhodné pôžičky
ale ja tu mám šťastie
naozajstné šťastíčko
Šance vám vyfúknu a pôžičky treba splatiť
Auto vám ukradnú
a kvôli peniazom vás zabijú
Všetko je na starú belu
nič dlho nevydrží ale to šťastie ľudkovia
to vám bude fungovať
celú hodinu
do západu slnka
Deklamovala to mlčky a bez slov ako veľkú báseň, a naozaj to bola báseň hrdosti a pokory, chudoby a bohatstva. Pozrel som sa na ženu a videl som sa v jej očiach. Videl som, ako sa pozerá na mňa pohľadom, v ktorom zapadalo slnce. Zľakol som sa toho slnka, pretože to bola žeravá guľa, ktorá spaľovala nespravodlivých až na popol. Ušiel som z toho miesta a vedel som, že už nikdy neprídem tak ľahko k šťastiu, ktoré by trvalo celú jednu hodinu!
