Blíži sa štvrťrok, končia sa prvé tri mesiace v školách. Hlavy našich menších i väčších detí sú zahrňované záplavami informácií a znalostí, ktoré väčšinou nebudú nikdy potrebovať. Budovy škôl, navonok také pevné a nehybné, sa v skutočnosti nakláňajú nabok ako šikmá veža v Pise, pretože aj nášmu školstvu, aj talianskej pamiatke, údajne hrozí kolaps. Ale pretože koniec sveta a kolaps nášho školstva sú zatiaľ v nedohľadne, uskutočňujú sa na konci školského štvrťroka rodičovské združenia. Ja to volám rodičovské zhrozenia, pretože nejeden rodič sa tam dozvie o svojich ratolestiach veci, o ktorých sa mu ani nesnívalo. Dojímavé je, že rodičovské združenie zasahuje každý vek našich detí a každý druh školy. Od škôlok po stredné školy. Len vysokoškoláci sú už v tom sami, vystrčení za dvere rodičovskej opatery. Pravdaže, najsentimentálnejší pohľad je na rodičov sediacich na miniatúrnych stoličôčkach v materských školách. Pretože aj tam bývajú rodičovské združenia. A berú sa tak vážne, že sú spojené aj s kultúrnym programom a občerstvením. Kultúrny program obstarajú vlastné ratolesti a chlebíčky s pomazánkou tety kuchárky. Ale aj rodičovské združenia takých štvrtákov na stredných školách majú svoje čaro. Fotrovia a mamky skoro dospelých ľudí sedia v ich laviciach a pohoršujú sa nad nápismi, ktoré sú vyryté pred nimi. Najdôležitejšou udalosťou, na ktorej stojí ďalšia činnosť rodičovského združenia, je voľba zapisovateľa, pokladníka a ďalších rodičov, ktorí sú ochotní pracovať navyše. Ale čo by sme už neurobili pre svoje ratolesti!