V jednej z mála redakcií, v ktorej som kedysi pracoval, mali redaktori na stene takýto kreslený vtip (autorom bol tuším Mikuláš Sliacky): v akejsi redakcii sa odohráva pracovná porada, na stoličkách sedia ceruzky a za vrchstolom, v kresle šéfa, sedí guma. Veľká guma. Bola v tom geniálnou skratkou a metaforou vyjadrená podstata systému, ktorý sme vtedy mali. Všade striehli veľké gumy, ktoré gumovali všetko, čo nezapadalo do normalizátorskej lajny. Podľa tohto vtipu sme Vás tak začali volať - Veľká Guma. Gumovali ste zodpovedne, aj keď treba priznať, že decentne a bez zbytočného rozruchu. Chodievalo sa k Vám na koberec kvôli Milovi Urbanovi, ktorý vtedy nesmel, kvôli Bohu, kostolným vežiam a nebu, ktoré sa tiež vtedy nesmeli vyskytovať, kvôli Chagallovi, ktorý si dovolil napísať báseň o Bohu, kvôli slobode i Rudovi Slobodovi... Vyhadzovali ste slovíčka, ale aj celé hotové výsledky redaktorskej roboty. Boli ste skrátka Veľká Guma, ktorá slúžila statočne, až do roztrhania tela a zmeny režimu. Vo svojej práci ste sa nezodrali, pretože gumy takéhoto druhu sa neopotrebúvajú fyzicky. Iba morálne. Ale Vy ste poznali iba socialistickú či komunistickú morálku (pretože súdruhovia sa nikdy nevedeli ujednotiť, či je u nás ešte len socializmus alebo už komunizmus.) História, čas a ľudia to vyriešili: zrušili Vás. Režim padol, ale nechal nám tu všetkých hajzlíkov, ktorých si systematicky a rafinovane vychovával celé tie dlhé desaťročia. Nepísal by som Vám tento list, keby ste sa mi dosť často nepripomínali. Z úspešného šéfa ste sa stali úspešným autorom, publicistom. S neúnavnou usilovnosťou spracúvate témy, ktoré ste voľakedy iným zakazovali: rok 1968, umlčiavaní autori, náboženský útlak. Najprv som žasol nad Vaším cynizmom a nehanebnosťou, ale potom som pochopil, že iba ďalej rozvíjate svoju existenciu Veľkej Gumy. Tentoraz gumujete vlastný život, tak ako niekoľkokrát predtým. Keď je treba, ste národniarom, keď to nie je nebezpečné, ste kozmopolitom. Keď je to nevyhnutné, ste ateistom, keď je to populárne, ste zápalistým veriacim. Gumujete, retušujete sám seba. Možno si tým dávate vlastné odpustky a možno robíte pokánie. Nie som tu na to, aby som Vás súdil. Len Vám chcem povedať, že nič nie je vygumované. Že ste v mojich očiach trochu smiešny, trochu úbohý a tak veľmi ľudsky slabý. Čo by si literatúra, ktorú aj Vy tak veľmi milujete, počala bez ľudí Vášho (bez)charakteru. Čo by robil Shakespeare, Moliére, Pasternak bez ľudí Vášho typu? Daniel Hevier