Vlasta Chramostová sa narodila 7. 11. 1926 v Brne. Mama bola úradníčkou, otec elektroinžinierom. "Vychovávali ma v masarykovskom duchu a so svojím otcom som sa o politike hádala. Socialistické ilúzie mojej generácie sú už dnes ťažko pochopiteľné, ale ony skutočne pochádzali hlavne z pomníchovského sklamania." Vyštudovala Hudobné a dramatické konzervatórium v Brne. Keď v roku 1943 nacisti školu zavreli, bola v totálnom nasadení v leteckej fabrike. Po večeroch hrávala bytové divadlo pre českých vlastencov. Školu absolvovala v roku 1945, spoluzakladala Slobodné divadlo v Brne, dnešné Mestské. Krátko hrala tiež v Olomouci. V rokoch 1950-70 sa stala významnou členkou vinohradského divadla. Jej prvý muž, riaditeľ brnianskeho rozhlasu Bohumil Pavlinec, bol v päťdesiatych rokoch označený za nepriateľa strany a vlády a z postu vyhodený. "Nastal jeden z paradoxov môjho života. Ako herečka som žala úspechy v dobových agitkách a doma povzbudzovala zrúteného intelektuála, ktorý ťahal vrecia na Slapskej priehrade a rúbal uhlie v ostravských baniach. Príslušníkmi ŠtB mi bolo odporúčané, aby som sa rozviedla. Možno preto naše nevydarené manželstvo vydržalo tak dlho." Keď v šesťdesiatych rokoch muža rehabilitovali, uverila v socializmus s ľudskou tvárou. Dnes to považuje za omyl. "Každý sme sa v posledných päťdesiatich rokoch mýlili niekedy inokedy. Lenže niekto si to nikdy neprizná." Jej ďalším životným partnerom sa stal sochár Konrád Baraj. "Prežívali sme niečo, čomu sa vraví veľká láska. Také sa končievajú rýchlo a tragicky." V roku 1959 sa im narodil syn Konrád. O štyri roky pri predbiehaní valníku so senom došlo k hromadnej autohavárii, ktorú chlapec neprežil. Sama herečka bola ťažko zranená, ocitla sa na vozíku, hrozila jej amputácia nohy. "Skoro rok som nehrala. Operácie, špitály, psychiatria. Zažila som, čo to znamená byť zároveň obeťou aj katom. Hoci som haváriu nezavinila ja, bola som to ja, kto sedel za volantom. A akýmsi zvráteným spôsobom som nakoniec bola rada, že som nemusela tak strašne nenávidieť niekoho iného." V tom čase sa zoznámila so svojím terajším manželom, kameramanom Stanislavom Milotom. Nakrútili spolu slávny film J. Herza Spaľovač mŕtvol. "Standa za mnou chodil každý deň a raz sa ma spýtal, či budeme žiť spolu, až sa zo špitálu vrátim. Odpovedala som, že trebárs nebudem mať nohu. On vyhlásil, že preto sa ma pýta už teraz. Bolo to ako z čítania pre panie a dievčatá. Vravím, že sa teda vlastne už nemusí pýtať. Napriek tomu som mu ešte opatrne povedala, že ho ale zatiaľ priveľmi nemilujem. Veď ja ťa prinútim, odvetil s rozhodnosťou sebe vlastnou. A už tridsaťpäť rokov je to môj najmilovanejší a najbližší človek." V druhej polovici šesťdesiatych rokov bola Vlasta Chramostová na vrchole popularity. Vo vinohradskom divadle, nakrúcala desiatky televíznych inscenácií, účinkovala v rozhlase, hrala v mnohých filmoch, napr. Pasca, Biela pani, Spaľovač mŕtvol... Stala sa zaslúžilou umelkyňou, pracovala v predsedníctve Zväzu československých divadelníkov. Výrazne sa angažovala v Pražskej jari. Po auguste pozvoľna prišiel absolútny dištanc. V rokoch 1970-72 bola ešte členkou slávneho Krejčovho Divadla za branou, po jeho násilnej likvidácii krátko vystupovala v Chebe, napríklad v slávnej inscenácii Matka Guráž. Potom nastal absolútny zákaz činnosti. Spravili z nej, ako vraví, neosobu. Odobrali jej pas, vodičský preukaz, vypli telefón... Stala sa jednou z popredných osobností československého disentu. V rokoch 1976-80 organizovali v jej byte nad Národným múzeom bytové divadlo. Nápad vznikol na Hrádečku u Olgy a Václava Havlovcov. Prvé predstavenie Všetky krásy sveta sa usporiadalo pri príležitosti 75. narodenín básnika Jaroslava Seiferta. Zišlo sa na ňom jadro budúcej charty. Na bytovom divadle sa podieľali napr. jej manžel, herec Pavel Landovský, dramatik Pavel Kohout, jeho dcéra - dnes spisovateľka - Tereza Boučková, hudobník Vlastimil Třešňák... V roku 1977 sa stala signatárkou Charty 77. Ešte v roku 1989 ju za Vyhlásenie k 15. januáru `89 adresované . Adamcovi a Jakešovi a za účasť na pietnom akte za Palacha odsúdili na odňatie slobody s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu jedného roka. V tom istom roku jej ku Dňu ľudských práv (10. december) udelili na kodanskej univerzite Cenu slobody P. Lauritzena.
V roku 1990 ju minister kultúry vymenoval za čestnú členku pražského Národného divadla. Hrá v ňom dodnes. V r. 1992 sa jej meno objavilo na tzv. Cibulkových zoznamoch spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti. Aféra sa pripomenula tento rok v súvislosti s Bendovými pripomienkami k menám laureátov na vysoké štátne vyznamenanie. Herečka to v Čechách odmietla komentovať. Prezident ČR Václav Havel jej 28. októbra Rad T. G. Masaryka za vynikajúce zásluhy o demokraciu a ľudské práva prepožičal. Nedávno sa po tridsiatich rokoch vrátila k filmovaniu, nakrútila film Je treba zabiťSekala (od jesene sa uvádza v českých kinách) a Kura melancholik (práve sa dokončuje). Pracuje na svojich pamätiach. (bd)
(V životopise Vlasty Chramostovej sú použité citácie z novinového medajlónu J. Folla Scenzurovaný život a azyl nad múzeom, Xantypa)
