Vlasta Chramostová pricestovala do Bratislavy na festival České divadlo `98. V Štúdiu S sa s veľkým úspechom predviedla v hre Pavla Kohouta Kyanid o piatej. Pred náročným predstavením sa stretnúť na rozhovor nechcela. Privolila však, aby sme sa s ňou porozprávali na druhý deň pri raňajkách. V Čechách mnohé veci odmieta komentovať, vraj kým sa spoločnosť nezmení. Ťažké srdce má aj na novinárov. Napriek tomu sa na Slovensku napokon nechala vtiahnuť do rozhovoru aj na témy, o ktorých inak nechce hovoriť. Viac (všetko) však čoskoro dopovie vo svojich pamätiach.
m Váš život bol nesmierne dramatický a tvrdý. Ako umelkyňa, občianka aj ako matka ste siahli na absolútne dno. Pocítili ste niekedy nenávisť?
"Mám ako každý človek celý rad nerestných vlastností, ale myslím si, že nenávisť nie je v mojom registri. Buď niekým hrozne pohŕdam, alebo to vykričím. Ten človek dozvie, čo by sa od iných pokryteckých ľudí nedozvedel. A poviem to aj v spoločnosti, takže potom dvadsať rokov nehrám. V šesťdesiatych rokoch sme s Brodským nakrúcali Podskalského film Biela pani. Taká spoločenská komédia, hrali sme manželský pár. Končila sa scénou, kde plávame vo vode a ja mu vravím `Drž hubu a plav`. Táto veta sa v tom čase stala veľmi populárna. Často mi vravievali, pani Chramostová ako to, že vy ste nám to v tej role odkazovali a sama sa podľa toho vôbec neriadili? No, som iná povaha."
m Ale minulý režim z vás spravil, ako vravíte, neosobu. Človeka vystaveného ponižovaniu, psychickému teroru, bez pasu, vodičského preukazu, telefónu. Ale najmä bez publika. Nesmeli ste hrať, publikovať. Má zmysel výkrik, ktorý nedoľahne, kam treba?
"Ja som to vykričala cez Slobodnú Európu do sveta. Lenže - nebáť sa a nekradnúť, ako hovorieval Masaryk. Ľudia sa strašne boja ešte aj teraz. Sú neslobodní. My sme mali aj v dobe neslobody ohromnú slobodu. Včera po predstavení sme si to práve pripomínali s pánom profesorom Kusým a Rudlom Slánskym, ktorí boli chartisti. Zhodli sme sa, že za totality sme boli veľmi slobodní. Aj keď sme, samozrejme, museli niesť riziká."
m Predsa len, nie všetci ľudia v Československu počúvali Slobodnú Európu, nedostali sa k samizdatom. K väčšine Čechov, o Slovensku ani nehovoriac, sa váš hlas nedoniesol. A máločo je kratšie než ľudská pamäť. Starí zabudli, mladší vás následkom dôsledného zákazu novej
a trezorovaniu minulej práce ani nepoznali.
"Ale to je tak vždy, vždy sú iba niektorí. To nikdy nie je inak. Aj v odboji, v povstaní, tiež boli iba niektorí."
m Ako sa vlastne z ľudí na vrchole popularity stávali neosoby? Zo dňa na deň, alebo sa oká sťahovali postupne? Spomeniete si napríklad, kedy ste verejne vystúpili posledný raz?
"Musím povedať, že to nikdy nejde naraz, ale postupne. Príležitostí ubúdalo, až som zrazu nemohla vôbec nič. V televízii však viem veľmi presne, kedy sa to skončilo. Vtedy sa vysielal program Jazvy, iskry, istoty. Ten názov sa mi strašne páči. Nejaká osobnosť v ňom vždy odporúčala nejaké zaujímavé novinky z umenia. Vtedy mal práve premiéru Jiří Suchý a bola tam slávna pieseň Jó, to jsem ještě žil. Pak náhle přiletěla lesklá a horká střela, uprostřed mého čela našla si mrcha cíl. Priam metaforické na tú dobu, na celý rad ľudí. A ja som sa tam rozhovorila
o Shakespearovi, že nemohol tušiť, že raz bude najúspešnejším scenáristom v odbore umenia, ktorý vtedy vôbec neexistoval, a že Suchý tiež zhudobnil jeden jeho sonet. Všetko som to vravela preto, aby som mohla predniesť jeden Shakespearov verš, ktorý nesmel zaznieť dlhé desaťročia. A tak som do tej kamery, ktorá na mňa nabiehala na detail, hovorila: A vláda ve schromlých pařátech panovníků a jazyk umění vrchností zmrzačený a blbost doktorsky radící rozumu a dobro zajaté a otročící zlu! No a potom som už skončila. A redakcia, ktorá tento program vyrábala, tiež."
m Spomínam si, ako hlboko na mňa pred rokmi zapôsobila knižka Pavla Kohouta Kde je zakopaný pes. Vtedy som po prvý raz podrobne čítala, čo sa tu dialo. Šokoval ma najmä psychický teror, ktorý na vás vyvíjali, v knihe zhmotnený vo vražde milovaného psíka.
"Myslím, že Kde je zakopaný pes je jednou z najlepších Kohoutových knižiek. Aspoň mne sa najviac páči. Nie preto, že tam spomína niektoré naše veľmi intímne zážitky, ale on zmapoval celé tie roky. O nás sa vravelo, že sme elitári. Boli sme takým intelektuálnym getom, ale práveže to bol problém, že sa nám nepodarilo preniknúť do širších vrstiev. Nemyslím ľudových, to vôbec nie, ale medzi inteligenciu. Ľudia sa však strašne báli. Ale to je tiež vždy tak. Keď sa ma niekto pýta, či ľutujem dvadsať rokov, keď som prišla o profesiu, odpovedám: nemôžem. Pretože som prežila druhý život, ktorý by som inak nikdy nepoznala. Zblížila som sa s ľuďmi, s ktorými sme sa síce poznali aj skôr, ale teraz sme sa stali priateľmi na život a na smrť. Stálo to za to."
m Medzi vašich najbližších patrili aj Václav Havel a jeho prvá manželka Olga. Ako vnímate Havlov porevolučný vývin, jeho politické a súkromné aféry?
"Kedysi pani Olga Scheinpflugová (herečka, spisovateľka, manželka K. Čapka, pozn. red.) vravievala: `Paninko, paninko. U geniálnych ľudí je to ako s elektrinou. Kde je plus, tam je tiež mínus`. Ale my v Čechách máme jednu chorobu. Ako ste vraveli, roky nikto nevedel, kto je Havel. Potom si ho zrazu zbožštili. Absolútne nekriticky. My, ktorí sme sa s ním priatelili tridsať rokov, sme si vraveli: Je to len človek, čo od neho chcete? A keď sa teraz niekomu znepáči, tak je zase nespravodlivý. Myslím, že máme pocit, že ľudia sa musia správať podľa našich predstáv. Samozrejme, že Václav Havel urobil aj veľmi vážne chyby. S mnohým som nesúhlasila. Ale aj som to vravela a práve v čase, keď novinári boli ponorení v jeho `zadnici` tak, že sa to nedalo vydržať. Ale to sú práve choroby dneška. Kritický rozum sa celkom stratil. Ľudia hovoria také kraviny, mobilizujú k nenávisti. Ako za boľševika. V šesťdesiatom ôsmom sme hrali americkú hru o Sokratovi a Xantype Viem, že nič neviem. Vznikla v čase McCartizmu. Celé to bolo neobyčajne vtipné, text rezonoval so situáciou poaugustovej Prahy, veď preto sme to nasadili. A pred súdom odznela jedna úžasná veta. Keď ľudia kričali - Sokrata nesmiete pustiť k slovu, lebo on nás presvedčí, že vľavo je vpravo a hore je dole, on odpovedal: Nie, nie. Ja iba hovorím, že dôležité je, odkiaľ sadívate. Ľudia vstali a päť minút tlieskali. A túto vec, ktorú vedel pred tridsiatimi rokmi každý divák vinohradského divadla, dnes nechápu najpoprednejší politici. Som veľmi smutná z myšlienkovej úrovne."
m Rada používate citáty. Aj keď ste ešte v 89. stáli pred súdom (a boli odsúdená na rok nepodmienečne, s odkladom), zakončili ste svoju reč vetou Antigony: "Môj čin by iste schválili mnohí, keby im hrdlo nezväzoval strach." Ako vnímate spochybňovanie minulosti ľudí, ktorí boli priam symbolmi disentu - viď Cibulkove a Bendove menoslovy?
"O tom som novinárom v Čechách odmietla hovoriť. To je klasický príklad: Biľak, Rázl, Štrougal, všetci sú vo svojich vilkách, žijú si báječne, nikto na nich nenapľuje, tu a tam sa objaví, že mali čosi na svedomí. A pritom prevalcovali státisícom ľudí celé životy. U kapitána Minaříka, ktorý vyhadzoval do vzduchu Slobodnú Európu, sa pod koksom nájde šesť milónov korún. Kde ich vzal? Práve za to, že vyhadzoval tú Slobodnú Európu. Tak títo si žijú v pokoji. A práve novinárom nenapadne, že idú presne po ľuďoch, ktorí s tým predsa strašne bojovali. A čo to znamená, byť na Cibulkových zoznamoch? To vôbec o ničom nevypovedá. Na Cibulkových zoznamoch sú spoločne obete i ich strojcovia."
m A Benda?
"Nechcem to analyzovať. V Prahe som to odmietla komentovať, tu som sa do tej debaty nechala vtiahnuť. Snáď to je dobré aspoň na to, že pár ľudí začalo premýšľať, ako to je. Vezmite si napríklad troch športovcov: Zátopek-Navrátilová-Hašek. Keby Zátopek v päťdesiatych rokoch nebol v armáde, tak by nikdy nemohol mať taký tréning ako mal, nikdy by nedosiahol vrcholové úspechy a nereprezentoval by československý štát. Navrátilová, ďalšia generácia, keby neemigrovala, nemohla by byť tou Navrátilovou, ktorej sa všetci klaniame. A Hašek, ten to už má príma. Jazdí si, kam chce, zarába milióny a robí česť českému športu. Naschvál som použila tento príklad. Ale obávam sa, že takto premýšľa málokto. Mám veľmi rada Brechtovu báseň Budúcim. Končí sa: Vy, kdo se vynoříte ze záplavy, v níž my jsme utonuli, spomeňte, až budete mluvit o našich slabostech, také na temný čas jemuž jste unikli. Po vojne každý vie, ako to malo byť, ako sa mali správať tí, čo neobstáli. Nemám k tomu čo povedať. V päťdesiatych rokoch som bola bezpartajná, dvadsaťštyriročná s manželom-nepriateľom vlády a strany. To bola pečiatka, Kajnovo znamenie! V sedemdesiatych, osemdesiatych rokoch sme ako disidenti a chartisti mali zas biľag, že sme zapredanci a stroskotanci. Dnes to máme takto. A keď k tomu dostanem najvyšší civilný rad, myslím, že Havel vedel, prečo mi ho dal. Tridsať rokov sme sa poznali veľmi dobre, pozná moje myslenie i činy. Vykrikujú ľudia, ktorí neobstáli vtedy a neobstoja ani dnes. Ale teraz sú statoční. Iba sa tomu smejem."
BARBORA DVOŘÁKOVÁ
Vzali mi to najdôležitejšie, doterajší zmysel môjho pozemského putovania. A zanechali večnú neuhasiteľnú ľútosť, že nemôžem a nesmiem. Ale bola to voľba. A vtedy nescenzurovaný život predsa len prišiel. Lenže inak, v inom zmysle, ako minca s dvoma stranami.
V žánri surovej prózy, bez pasu, bez vodičského preukazu, bez telefónu a iných praktických úľav. Bez každodenného potlesku a kvetín. Ale tiež ako iný život, ktorý by som inak nepoznala a neprežila. Život, ktorý nie je povrchný a za odmenu dáva netušené duchovné dobrodružstvá. A poučenia, ktoré sa nedajú získať lacnejšie.
Vlasta Chramostová, úvaha Nescenzurovaný život, 1985,
vtedy už dvanásť rokov pre politický a občiansky postoj vygumovaná
z umeleckého i ľudského života Československa
