sa systému - prežiť. Dane sú totiž hlavným zdrojom príjmov štátu a ignorovať ich dôležitosť je výrazným smerovaním k likvidácii štátu. Na dane je však možné nahliadať z viacerých strán a zvlášť pri zahrnutí opačnej strany príjmu - teda pri zahrnutí použitia daní. Asi so mnou budú všetci súhlasiť, že štát, ktorý prijaté dane, iné príjmy a svoje existujúce majetky použije tak, aby perspektívne zhoršil svoju schopnosť vybrať potrebné dane v budúcnosti, ťažko dokáže udržať stabilitu a integritu celého štátneho systému. V tejto súvislosti je potrebné jasne odlíšiť štát a vládu - štát je totiž viac než vláda a zahŕňa v sebe každého a všetko okolo nás a navyše, okrem iného, aj vzťahy k ostatným štátom vo svete. Posledné voľby túto skutočnosť významne potvrdili a jasne ukázali na skutočnosť, že pokiaľ idú záujmy vlády proti záujmom štátu, nutne dôjde k jej výmene (viď takisto pád socializmu po niekoľkých desiatkach rokov, ktoré nevytvárali dostatok zdrojov na prežitie). Vláda sa totiž nemôže hrať na sponzora, ktorý voľne poskytuje štátny majetok v prospech záujmov iných, vláda musí spravovať majetok štátu v prospech štátu. Aplikácia tejto filozofie potom prináša veľmi jasné potreby kladené na legislatívu a z nej prameniacu činnosť vlády (ktorá je legislatívou obmedzená).
Pokiaľ niekto chápe dane ako nutné zlo spojené s mocou, potom asi ťažko nájde akýkoľvek legislatívny mechanizmus na udržanie ľubovoľnej vlády (okrem vlastnej). Za takýchto podmienok sa totiž snaží vytvoriť systém, v ktorom jeho životný predpoklad - existencia potrebných zdrojov - neustále podlieha kritike a narušovaniu priamo zo strany tvorcov takéhoto systému.
Pokiaľ však dane chápe ako poplatok obyvateľov za integrujúce sa služby štátu, ktoré im zabezpečujú stabilný systém a možnosti rozvoja, ešte stále môže pri ich využívaní preferovať "sponzorské" aktivity pred "správcovskými" aktivitami. Takýto prístup však v sebe skrýva riziko deformácie pohľadu obyvateľov na dane ako na nutné zlo spojené s mocou - vtedy totiž dane budú využívané tak, že väčšina obyvateľov bude mať pocit, že štát sa chová príliš prepychovo a na ich účet.
Asi najzaujímavejšie tak pôsobí chápanie daní ako poplatku obyvateľov za integrujúce a správcovské služby štátu. Veľmi špeciálnym, ale dostatočne priehľadným príkladom dôsledku takéhoto pohľadu je aj možné riešenie pálčivého problému minoritných akcionárov. Ak by sa totiž dane chápali ako poplatok, potom by akciové spoločnosti mohli pozerať na štát ako na firmu, ktorá im zabezpečuje nejaké služby. Ako špecifikácia týchto služieb sa dá použiť tvorba systémových podmienok na generovanie zisku spoločnosti. A štát, ako korektný obchodný partner, nebude pýtať zaplatiť za svoje služby vtedy, ak k zisku nedošlo (teda neposkytol dostatočné služby), ale vtedy, keď bol zisk vytvorený (teda služby štátu splinili očakávanie firmy), vypýta si štát svoje dane. Nutným predpokladom dobrého fungovania takéhoto systému je totiž zdravý systém kontroly finančných tokov v spoločnostiach, ktorý zamedzuje transferu zisku, znižovaniu daňového základu či inému spôsobu znižovania oficiálnej výkonnosti spoločnosti (nákupy či predaje cez parazitujúce dodávateľské firmy, čudné obchody s cennými papiermi…). Štát, ktorý by sa takto postaral o zabezpečenie reálnej a oficiálnej výkonnosti, by sa tým nepriamo postaral aj o zlepšenie ochrany minoritných akcionárov, ktorých ďaleko viac, než možnosť priamo riadiť spoločnosť, trápi ich neschopnosť zamedziť rozkrádaniu majetku akciovej spoločnosti riadenej rozhodujúcim akcionárom. Takýto správcovský prístup k veciam verejným by mal navyše vytvoriť dostatok predpokladov na znižovanie daňového zaťaženia, pretože doterajšie marketingové skúsenosti potvrdzujú, že akýkoľvek subjekt, ktorý si jasne vymedzí svoje pole pôsobnosti, vie ďaleko efektívnejšie zabezpečovať služby, ktoré chce poskytovať.
Xaver Gubáš
P67 value, s. r. o., Bratislava
