BRATISLAVA (PRE SME - MARIÁN REISEL) - Len nedávno bola Bratislava obohatená o novú stálu výstavnú sieň. V budove Slovenského národného múzea na Vajanského nábreží ju otvorila aukčná spoločnosť SOGA, známa verejnosti pravidelnými dražbami výtvarných diel a starožitných predmetov. V týchto dňoch v nej Ján Abelovský prezentuje provokatívne "funebrálie" Miloša Boďu (1953). V úvode katalógu charakterizuje Boďove objekty ako zvláštnu - až maniakálnu - odrodu fetišizmu. Áno, ten, kto sa zastaví pred "mŕtvolkami" múch, hmyzu a drobných zvierat, zaliatych do polyesteru, naozaj zacíti mrazenie z odvrátenej strany života. Boďa však nepodáva len "holé fakty", chladné atribúty smrti. Svoje funebrálie individualizuje: rozličným spôsobom inštaluje, upravuje, kombinuje, preparuje, skladá. A navyše ich estetizuje plátkovým zlatom - akoby chcel povedať, že aj smrť môže byť krásna. Samozrejme, je to len jedna z možných interpretácií. Rovnako dobre by sa v podtexte Boďových morbídností dal nájsť aj veľký kus nadľahčujúcej, hravej irónie a naozaj čierneho humoru. Ako pre SME uviedol Ján Abelovský, z viacerých možností, ako vnímať Boďove "aspikové fosílie", je najzaujímavejšou priam nekonečná mnohosť ich prijateľných výkladov. Sú aj v kontexte toho najsúčasnejšieho slovenského umenia nezaraditeľné a "len racionálne" vlastne nedefinovateľné. Provokujú ani nie tak ku konkrétnym výtvarným analýzam ako skôr k najvšeobecnejším úvahám o zmysle umenia - a tým aj života. A to práve "teraz a tu". Na "svoje" si v prípade Boďu preto zrejme prídu ani nie tak výtvarní kritici, ako skôr profesionálni filozofi či teoretici umenia.
Boďove objekty sú však výnimočné aj v tom, že nie sú prejavom a výsledkom len akejsi špekulácie, hoci navýsosť svojprávnej a precíznej. Intelektuálskej ekvilibristiky je v slovenských výstavných sieňach napokon až nadbytok. Boďove ohyzdné, plátkovým zlatom obložené zvieracie novotvary chcú byť totiž nadovšetko čírym umením. Sú teda vnímateľné nielen v kategóriách filozofických, ale aj - a možno predovšetkým - estetických. Téma smrti a zániku života sa v tomto prípade ani zďaleka nestáva témou smrti umenia. Postmoderná nuda, jej ľudská odťažitosť, bezproblémová vyprázdnenosť je tu zaplnená paradoxnou krásou škaredosti. A práve tento Boďov výsostne konzervatívny zástoj je tou najlepšou zárukou, že jeho "mŕtvolky" prežijú rok 2000.
