Pamiatke legendárneho Deža Ursinyho venoval skladateľ a spevák Jaroslav Filip svoj nový album Ten čo hrával s Dežom, ktorý nahral dva roky po vydaní sólového debutu Cez okno a ktorý dnes o 17.00 h pokrstí vo foyeri megastoru Bontonland na Michalskej ulici v Bratislave. Na otázku, čo pre neho, ako človeka i muzikanta, znamená možnosť zaspievať si text "Ja som ten, čo hrával s Dežom, so slovenským pápežom", Filip ešte počas prípravy projektu pre SME uviedol: "Veľa, pretože Dežo stál pri mojich muzikantských začiatkoch. Do Bratislavy som prišiel na konzervatórium ako 14-ročný a z Ursinyho na mňa zavanul kontakt s bigbítom, rockovou muzikou, Beatles. Cez neho, jeho spôsob interpretácie a kompozície som dospel k mnohým veciam, bol pre mňa veľkým vzorom. V hudobných, ale aj životných postojoch ma naučil istej nekompromisnosti a zachovaniu si vlastnej tváre. To bolo na našej spoločnej práci absolútne najcennejšie." Jej odkaz nový album nerozvíja iba samotným názvom, ale celou osobitou atmosférou. "Snažil som sa tam dostať ducha našej spolupráce. Princíp sily v jednoduchosti, priezračnosti a čistote, zbavovania sa prebytočných ornamentov. Hrať jednoducho, ale pritom výrečne. Moja pocta Ursinymu je skôr odkazom prežitia bigbítu, ktorému sme sa venovali 25 rokov, v tej najčírejšej podobe," začal včera Jaroslav Filip svoje rozprávanie. Hoci sa od Ursinyho podľa vlastných slov naučil aj kánonu, ktorý treba dodržiavať a nepodliehať pritom panickým túžbam po hudobných zmenách, v deviatich skladbách kolekcie nájde poslucháč okrem vernej nálady zlatých čias i náznaky súčasných smerov, vrátane Filipovho obľúbeného štýlu jungle. "Som otvorený novým žánrom a absorbujem ich oveľa silnejšie ako Dežo, ktorý bol v tomto smere viac konzervatívny. Ja som skôr typ, ktorý nové veci rád vyskúša. V tom sme boli trocha rozdielni. Pri tvorbe zvukovej podoby, ktorá zostane na zázname, sa Dežo viac držal svojej cesty a mal tendenciu zachovať svoju pôvodnú predstavu. Až v záverečnom období tvorby sa čiastočne nechával ovplyvňovať kapelou a muzikanti už mohli plávať aj iným smerom, keď zistil, že sa nič nestane a nezmení sa, čo chcel povedať. Ja sa takisto snažím udržať charakter skladby, ale keď zrazu vycítim, že forma, ktorú chlapci začali hrať, bude dobrá a neporuší filozofiu pesničky, rád sa nechám inšpirovať a viesť," pokračuje Filip. Zostavu svojich spoluhráčov v štúdiu označuje za vzácnu konšteláciu, ktorá "neuletí" do ekvilibristiky a smerom k sebe, ale ku kompozícii. "Vedia ju zahustiť. Možno sa počas hrania začnú i trocha predvádzať, ale lietajú v koridore skladby. Sú natoľko veľkí profesionáli, že pri hraní sú zároveň aj skladateľmi."

Všetkými textami (aj spevom) na album prispel už tradičný člen autorského tandemu Richard Müller. Ako vždy, opäť ešte pred skomponovaním hudby. "Nikdy sa mi nepodarilo zložiť hudbu dopredu. Robil to tak aj Dežo - iba v ranom období bývala hudba hotová a potom k nej niekto dorábal anglický text. Nie sme až takí čistí muzikanti, ale aj dramaturgovia, scenáristi a poviedkari. Nesnažím sa extra rozmýšľať nad hudobným nápadom, lebo viem, že potom príde text, naraz sa to stretne a zrazu je všetko inak, ako som si predstavoval. Nechcem sa takých sklamaní dožiť. Vždy si to v sebe len ,zberkám` a keď sa objaví text, vyvážim ho muzikou," vysvetľuje Filip svoj autorský princíp. S Müllerom sa najprv porozpráva o základnej filozofii. "Texty teda nie sú mojou vnútornou výpoveďou, ale Richardovou výpoveďou o možnej mojej vnútornej výpovedi. Je to pre mňa zaujímavý tvar. Stotožňujem sa s jeho pocitom, aký by som asi mohol mať pocit ja." Samostatnou kapitolou je Filipova interpretácia takejto výpovede. Hovorí tomu: ledabolo, waitsovsko-cageovsky na pol úst a nehystericky. "Môj najprirodzenejší štýl je niečo medzi rozprávaním a spevom. Čo je moja špeciálna choroba - páči sa mi prejav, pri ktorom si musím dávať ,sakra` pozor, čo sa spieva. Keď má skladba strašný drive, pričom spev v nej nie je vypichnutý, ale skôr poddimenzovaný a nebučí na sto kilometrov. K tomu mám veľmi blízky vzťah." Rovnako ako k temnejším a zdanlivo ponurým náladám, ktoré celý album do značnej miery charakterizujú. "V nich sa upokojím najviac. Nič totiž nie je depresívnejšie ako bezdôvodná radosť. To si už naozaj hodím slučku, keď počujem niečo veselé. Predstava prvého mája je oproti tomu nič." Prevažne pomalé tempo nahrávok dokresľujú často depresívne zamyslené texty, v ktorých sa to len tak hemží peklom a diablom. "To sú vízie z istého Richardovho obdobia. Kde sa to hemžilo najviac, tam si zaspieval sám." Müller ako hosť na album sólovo naspieval takmer osemminútovú kompozíciu Vízum do pekla. Určite šťastný v časoch, keď vycítil, že publikum si od neho vyžiadalo návrat k šansónovej polohe. Strojcom jeho rockových úletov, po ktorých sa svojim verným nedávno zavďačil Nočnou optikou, bol sám Jaro Filip. "Mám to na svedomí. Ja som ho, albumom 33 počnúc, vyhnal od šansónov k rocku. Ja som bol ten, čo to spôsobil. Povedal som mu: ty nie si šansoniér, ale rocker - choď od tých šansónov preč. Hľadel na mňa, čo to táram. A tak sme vhupli rovno do projektu LSD, čo bol krajný úlet zo salónu do garáže a možno extrém zasa pre mňa. Nočnou optikou sa Richard pomaly vracia späť. Ale aj tá je rocková, iba viac soft a pokojnejšia. Nič v nej nenarieka a nekvíli," dodáva Filip.

Album Ten čo hrával s Dežom nemá podľa neho veľkú šancu "ošmirgľovať hitparády". Považuje ho skôr za edičnú odvahu vydavateľstva Opus, ktoré pod vedením nového riaditeľa Martina Plcha nastúpilo dobrú cestu. "Zachováva kultúrne dedičstvo rockovej muziky na Slovensku. Nechcem teraz povedať, že môj album je vzácna kultúrna hodnota, ale skutočne nepatrí medzi módne aktivity dnešných vydavateľstiev." Teší ho, že publikum pre takúto hudbu iba nestarne, ale vyrastá aj nové. "Deti, ktoré ani neboli na svete, keď som začínal, mi vedia zakričať starý text, ak mi náhodou na javisku vypadne. Ich túžba vzoprieť sa tlaku toho, čo práve letí, je asi natoľko silná, že sa začnú zaujímať o niečo iné." O ľudských túžbach a životnom tlaku vie Filip dosť. Nič prekvapujúce u človeka, ktorý svoju hudobnú knižku začal písať po boku Deža Ursinyho. "Kým ho život zabrzdil, robil vždy tak, že mohol kedykoľvek prestať. Bol natoľko precízny, že každú etapu svojho vývoja ukončil a uzavrel. A ak je niečo zavŕšené, o to ťažšie je na to nadväzovať," blíži sa k záveru Filip a jeho oči zaplaví lesk. "Na Deža musím spomínať v súvislosti s naším spoločným vývojom. Od pubertálneho buričstva cez obdobie totálneho nihilizmu a neprijímania vonkajších vplyvov, ktoré bolo špeciálne u neho veľmi silné. Vedomý si vlastného ega pomaly spoznával, že je iba malinkou čiastočkou niečoho veľkého. Tam, kde si ešte najviac uzurpoval právo, ako to musí byť, bol ešte slepý aj sám pred sebou. O týchto jeho vnútorných priznaniach viem. Životný oblúk potom uzavrel rozplynutím sa v pokore. Málokto so silným egom vie pokoru získať. Niekto ju nenadobudne nikdy a zomrie v zlosti a kŕči. Dežo odišiel pokojný, vyrovnaný, usmiaty a zmierený. S vedomím, že svoju cestu zavŕšil, aj keď predčasne, ale pripravený a zbalený." DALIBOR HLADÍK