h ich organizovania v Prievidzi cez kamaráta. Nemal som kde chodiť, nemal som veľa kamošov... Vedel som, do čoho idem. Spočiatku sa mi páčilo čierne oblečenie, kanady, ozbrojenie. Neboli to len palice a reťaze. Často sme pri útokoch siahali i po paralyzátoroch, slznom plyne a strelných zbraniach 7 mm kalibru. O akcii sme vopred nevedeli, oznamoval nám ju vodca deň pred útokom. Babyskíni, mladí chalani od 14 do 16 rokov, išli vpredu, aby šarvátkami vyvolali konflikt. Boli akýmisi volavkami, po nich nasledovali brutálnejšie útoky starších skínov. Babyskíni mali aj úlohu v škole nenápadne šíriť myšlienky rasizmu. Dostávali sme množstvo časopisov z iných miest a i sami sme písali, nikdy však nie pod svojím menom, ale pod značkou. Hajlovanie nebolo pre nás žiadnym problémom. Vždy nás z toho niektorý vplyvný rodič - nebolo ich málo - vysekal. Aj policajti nám povedali len ,Neblbnite chlapci`, a kašľali na nás," hovorí mladík a fajčí jednu cigaretu od druhej. "Neskôr, keď sme začínali biť i tých, ktorí nič nerobili, neprovokovali, prestalo sa mi to pozdávať. Boli medzi nimi i deti, ženy, biele obyvateľstvo, bezdomovci... Odišiel som, lebo som sa s tým nedokázal zmieriť. Knihy a časopisy, ktoré som čítal, o fašizme, Hitlerovi, holokauste ma spočiatku zaujali a mal som pocit, že sa dokážem stotožniť s myšlienkami hnutia skinheads. Nedokázal som to." "Dá sa z tohto ošiaľu vyliečiť?" zaznela otázka z pléna. "Nie, z toho sa musí vyrásť," skonštatoval mladý muž, ktorý sa momentálne ocitol vo vákuu samoty a strachu.

KATARÍNA SCHMIDTOVÁ