e macedónskeho policajného vrtuľníka, ktorý havaroval pre silný vietor pri dedine Gajre, asi tri kilometre od Tetova. Pri nehode zahynul jeden člen posádky a devätnásti sa zranili.

S fotoreportérom LN Michalom Novotným sme sa rozhodli zostať na mieste. Pre sporadické výstrely sme sa ukryli vedľa cesty za malé stĺpy murovaného plota. O malú chvíľu sa k nám prirútila biela dodávka a z okna niekto vyhodil nádobu zapáchajúcu ako horiaca zápalná šnúra. „Kryjeme sa,“ vykríkol som na Michala v domnení, že môže ísť o granát. Našťastie, nič nevybuchlo, no v pude sebazáchovy sme vbehli do blízkeho domu. Bolo približne 18 hodín 20 minút. V vzápätí vypukli prudké boje. Zatúlané strely lietali všade naokolo, guľky svišťali, hlavu som mal okamžite na zaprášenej zemi. „Musíme byť ticho a prejsť do prednej časti domu,“ hovorí Michal.

Preplazili sme sa a zaľahli na studenú zem. Streľba neutíchala. Bolo počuť samopaly, ľahké delostrelectvo a mínomety, ktoré síce z diaľky pripomínajú ohňostroj, no zblízka robia ohlušujúci rachot.

Približne okolo pol ôsmej sme sa rozhodli kontaktovať kolegov, ktorí sa s nami cestou naspäť pre výpadok mobilnej siete nemohli spojiť. Dozvedeli sa o nás, až keď prešli okolo hliadky polície pri tetovskom cintoríne pri výpadovke na Gajre. Hoci nás chceli ísť vyzdvihnúť, macedónska polícia im to nedovolila. Noc sme museli stráviť medzi dvoma znepriatelenými stranami.

Podarilo sa mi skontaktovať s kolegami z ČTK, ktorí vzápätí vydali bleskovú správu. Ich prostredníctvom sme chceli požiadať o pomoc macedónsku políciu alebo KFOR.

Prišla noc, a to sme ešte netušili, že sa v nedeľu ráno zapíše do histórie najprudšími bojmi v najnovšom európskom vojnovom konflikte.

„Ak budeš počuť kroky či hlasy, začneme kričať, že sme novinári,“ upozornil ma potichu Michal. Nemohol som povedať ani slovo, iba som prikývol.

Okolo desiatej hodiny streľba na chvíľu utíchla.

Prišiel čas na cigaretu, ktorú sme skrývali v dlani, pretože v tme je na vojne podozrivé každé svetielko. Na mobil mi prišla správa, že macedónska polícia i KFOR už o nás vedia, ale neprídu po nás. Musíme si počkať na svetlo. „A hlavne neopúšťajte svoje miesta, v Česku už o vás vedia,“ napísal mi v SMS kolega z ČT. Ani som ju nestihol dočítať a opäť prišli guľky, bolo počuť, ako svištia vo vzduchu. Čím bola strela nižšie nad našimi hlavami, tým bolo svišťanie ostrejšie. Začali štekať psy a okolo bolo počuť kroky. „Juro, kričíme,“ pošepkal mi Michal. „Novinari, gazetari, Čechoslovačka, Czechoslovakia!“ Nasledovalo ticho. Po opakovanom kriku som začul iba tiché: „Moment!“ Do rána sa nikto neozval, no v blízkosti domu bolo niekoľkokrát počuť streľbu z ľahkej zbrane.

„Chlapi, vydržte, vie sa o vás,“ stálo v SMS od kolegu z ČTK.

O štvrtej ráno sa nám zdalo, že streľba utíchla. Prišiel však silný vietor a v okolí bolo okrem neustále kňučiacich psov počuť aj výkrik od bolesti. Na chvíľu sme sa upokojili, ale o piatej ráno sa boje opäť zintenzívnili, neutíchli, ani keď už bolo vidieť zobúdzajúce sa mesto. Začal spievať muezín a vzápätí bolo opäť počuť kroky. Psy štekali. Streľba neutíchala, podľa zvuku išlo zrejme už o paľbu na vzdialenejšie pozície albánskych povstalcov.

O šiestej ráno sme sa dočkali - rýchla jazda, škrípanie pneumatík. Prišli priatelia z Českej televízie, rýchlo sme naskočili do auta a odviezli sa dole. Macedónsky vojak nám ukázal víťazné churchillovské V.

V hoteli Makedonija sme sa dozvedeli, že nočné boje boli najprudšie od vypuknutia konfliktu. Zahynul v nich jeden macedónsky policajt, Albánci počet obetí neuviedli.