Melbournský rodák, žijúci v Londýne, sa po čase vrátil s tenisom na miesto svojho detstva. Patrick Cash, bývalá austrálska jednotka, wimbledonský šampión 1987 a víťaz Davisovho pohára 1986, bol pred Rafterom posledným, kto sa z Austrálčanov dostal do Top Ten svetového rebríčka. Stále iba 33-ročný (taký Connors by mal ešte ďaleko do konca kariéry…) sa pridal k Seniorskej Tour a s raketou a náušnicou v ľavom uchu opäť zabáva divákov. Na nedávnom Champions Cupe v Melbourne síce výsledkovo neoslnil, ale pútal pozornosť ako nový kouč Marka Philippoussisa, finalistu US Open, ktorý odmieta hrať za Austráliu v Davisovom pohári. Keďže pre austrálsku tlač sa mu hovoriť nechcelo, bol som rád, že si našiel čas pre SME.
V sezóne 1988 ste boli svetovou štvorkou a finalistom Australian Open, ale už o rok nato vaše meno zmizlo zo svetových dvorcov…
"Mal som smolu, prenasledovali ma zranenia a achilovka napokon znamenala koniec kariéry. Niekoľkokrát som sa pokúšal vrátiť, ale starú formu som už nenašiel."
O vašich aktivitách vieme málo. Čomu ste sa vlastne celý čas venovali?
"Tak ako Wilandera, McEnroea či Noaha aj mňa zlákala hudba a primkol som sa k rockandrollovej gitare. Zavše sme účinkovali na rôznych koncertoch najmä pred Wimbledonom a príjmy sme venovali zväčša deťom postihnutým zemetrasením v Arménsku 1991, nadáciám proti rakovine a AIDS. Som aktivistom Greenpeace."
Prečo ste si vybrali Londýn za svoje sídlo?
"Mám krásne spomienky na Wimbledon a Anglicko bolo výbornou štartovacou rampou na lety po celom svete, najmä turnaje v Európe a Amerike. Navyše manželka Emily i tri deti - štvorročné dvojičky Shannon a Jeff a desaťročná dcéra Mia - žijú v Nórsku, čo je tiež z Londýna bližšie než z Melbourne."
Wimbledon je váš jediný víťazný grandslamový turnaj. Čo pre vás znamená?
"Tráva bola vždy mojím najobľúbenejším povrchom a výborné výsledky som dosahoval aj na Australian Open ešte v Kooyongu. No Wimbledon 1987 je nesporne mojím športovým vrcholom. Za najvzrušujúcejšie považujem prvenstvo v Davisovom pohári spolu s austrálskymi spoluhráčmi. Bol to zážitok."
Nebolo vám vo finále ľúto Ivana Lendla, ktorý nikdy Wimbledon nevyhral a mal jednu z posledných reálnych šancí?
"Nebolo mi ho ľúto ani štipku. Ani za máčny mak! Kdeže, veď ten vyhral všetko ostatné okrem Wimbledonu. Prečo by som si nedoprial aj ja krásny úspech?"
Čo vás viedlo k trénerskej spolupráci s Markom Philippoussisom?
"Spočiatku som mu iba priateľsky pomáhal. Je to talent a rýchlo sa učí. Má potenciál stúpať v rebríčku. Skúsil som trénovať ho naplno, cestovať na turnaje."
Môžete nám stručne popísať históriu toho nešťastného konfliktu Philippoussisa s Newcombom a Rochom a jeho neúčasti v DC tíme?
"Mark, ktorého prezývajú Scud pre jeho raketové podanie, mal ideálny rozbeh v 17 rokoch, keď ho Newcombe brával v reprezentačnom tíme na stretnutia DC do Ruska či Chorvátska. Mladíka učil pohybovať sa vo veľkom tenise, zvládať hviezdne choroby. Tony Roche vzal Marka v roku 1995 k Ivanovi Lendlovi, ktorého kedysi trénoval a v jeho sídle sa Scud pripravoval na US Open. Pričuchol k profesionálnemu tréningu. Už vtedy sa objavili náznaky rozporov. Newcombe a Roche hrávali aj v časoch, keď profitenis nejestvoval a Davisov pohár brali ako česť a slávu krajiny - zadarmo. Scud je z inej generácie a dovoľuje si dosť výdavkov, miluje autá značky Ferrari, neodmietne ani nočné posedenia s priateľmi, skrátka typická grécka povaha."
Vyčítal mu niečo Newcombe?
"Sprvoti nič. Markovi sa darilo, trénoval ho otec Nick a osobne spolupracoval s bývalým tenistom Petrom McNamarom. Vlani vyhral turnaj v Queense a dostal sa na 13. miesto na svete. Avšak vo Wimbledone vyletel v 1. kole a s McNamarom sa rozišli. Hľadal pomoc pred US Open, a to už bolo pre neho psychicky veľmi ťažké obdobie, keď jeho otcovi diagnostikovali leukémiu. Nick, bývalý grécky futbalový brankár a majiteľ reštaurácie v Melbourne, učil syna hrať tenis od 6 rokov. Pred rokom však podstúpil intenzívnu chemoterapiu a časté infúzie, nevedel, či vôbec bude žiť. Požiadal Newcomba a Rocha o pomoc. Tvrdili, že majú zmluvu s austrálskou federáciou, ale ústne sľúbili, že sa Markovi budú venovať 8 až 10 týždňov. To otca potešilo, dôveroval im, lenže Newk a Roche napokon nestrávili s Markom ani deň. Newk odkázal, že nemá záujem o chlapca, ktorý sa vyžíva v autách a peniazoch, nemá prístup k tréningom a v tenise upadne. To bol úder, ktorý Marka poriadne vzal. Vyhlásil, že nebude viac hrať v DC. Tohto roku Austrália bez neho prehrala doma so Zimbabwe 2:3 a vinu hodili na Philippoussisa, hoci naša krajina je aj tak silná a vybrala si trávu. Mark sa chcel stretnúť s Newkom, ale ten odmietol rokovať. Philippoussis sa rozišiel aj v debli s Rafterom, s ktorým tvorili silný pár. Tohto roku si s Rafterom podal ruku v Cincinnati a pred vzájomným finále na US Open to vyzeralo, že sa vráti do DC tímu. Lenže na finále sedel v Rafterovej hráčskej lóži Roche a po zápase sa všetci objímali. To považujem na nefér, lebo išlo o súboj krajanov a na Roland Garros v zápase Rafter - Stoltenberg sedel Roche neutrálne v rohu dvorca. Preto Scud vyhlásil, že už nebude hrať pod Newcombovým a Rochovým vedením."
Aké sú vaše vzťahy s nimi?
"Je to ťažké. Newk ovplyvňuje písanie v austrálskej tlači. Sotva sa mu dá čosi vyčítať, má skvelé meno, dosiahol pre krajinu veľa ako hráč, je hrdinom. Roche je veľmi slušný človek, vyhýba sa konfliktom, ale pevne drží vzťah s Newcombom. Ak vraj odídu z tímu, tak obaja. Federácia s nimi obnovila zmluvu, protikandidát McNamara nepochodil, a tak neviem, čo bude. Usiloval som sa byť akýmsi sprostredkovateľom medzi rozhádanými stranami, ale je v tom veľa politiky, príliš hluku v médiách, a ja sa politiky štítim. Odmietam hovoriť s domácimi novinármi."
Je zaujímavé, že ponuku reprezentovať Austráliu v Hopmanovom pohári dostali dvaja z prisťahovaleckých kruhov - Grék Philippoussis a iba 15-ročná Chorvátka Dokičová. Necítite, že pôvod môže prinášať nejaké problémy?
"Na Austrálii je krásne, že celá vyrástla v podstate na prisťahovalectve. Nemyslím si, žeby národnosť hrala nejakú úlohu, aj keď typický Queenslanďan Rafter zostane vždy miláčikom Aussies. To rozličné povahy môžu niekedy priniesť nedorozumenia, lebo na mediteránsky temperament si treba zvyknúť."
Aké sú vaše ďalšie plány?
"Ešte chvíľu ostanem v tenise, ako hráč i ako Philippoussisov tréner, pocestujem si trochu, ale potom si chcem od tenisu odpočinúť. Láka ma športový manažment, organizovanie športového života, nie nevyhnutne tenisového…"
ANDREJ BUČKO, MELBOURNE
