Mám rád rebelov. Tých naozajstných, pravých rebelov, o ktorých píše napríklad Kerouac a ktorých má každá školská i spoločenská trieda, činžiak, obec, každé spoločenstvo ľudí... Pretože rebelom sa človek stáva až v očiach iných. Nemôže sa nikto sám seba onálepkovať za rebela. Preto neznášam ľudí, ktorí o sebe vyhlasujú, že sú rebeli a potom sa kvôli prachom zamestnajú v prosperujúcej reklamnej agentúre alebo inom meštiackom biznise. Naozajstné rebelstvo nemá nič spoločného s vekom, povolaním, pohlavím, a už vôbec nie s účesom či oblečením. Jedným z najväčších rebelov bol môj otec, ten málovlasý decentný pán konzervatívneho zovňajšku. Veru, byť rebelom, keď máte pätnásť, nie je nijakým umením. Vtedy je rebelstvo ako osýpky, ktorými musí prejsť každý. Ale poznám niekoľkých nádherných ľudí

v pokročilom veku, ktorí by mohli pokojne vegetovať ako penzisti. Ale oni nie - musia rebelovať aj proti svojmu veku. Nech im je revolta ľahká!