"Očakáva sa od nás, že vynesieme na svetlo Božie pravdu o našej minulosti. Že navždy pochováme prízraky tohto obdobia tak, že sa už nevrátia a nebudú nás prenasledovať v budúcnosti." Týmito slovami otvoril v apríli 1996 významný juhoafrický aktivista v boji proti apartheidu, anglikánsky arcibiskup Desmond Tutu práce Komisie pre pravdu a zmierenie (TRC), ktorá mala vyšetrovať zločiny rasistického režimu. Jej správa, ktorá na tri a pol tisícke strán zachytáva výpovede viac ako 20 tisíc obetí režimu, bola včera predložená prezidentovi Nelsonovi Mandelovi. Sú v nej zachytené zločiny, ktorých sa v období rokov 1960 až 1994 dopustili obe strany, čierni i bieli. Tie, pod ktoré sa podpísal rasistický "krokodíl", prezident Botha, ale aj zločiny Mandelovej prvej ženy Winnie. Prvé reakcie však vôbec nenasvedčujú, že výsledky práce komisie prinesú definitívnu bodku za minulosťou. Skôr naopak.
Arcibiskup Tutu sa v stredu nechal počuť, že je "zhrozený" pokusmi Mandelovho vládnuceho Afrického národného kongresu (ANC) cenzurovať tie časti dokumentu, v ktorých sa hovorí najmä o násilnostiach, ktoré spáchali jeho príslušníci na černochoch podozrivých zo spolupráce s režimom. Odsúdiť ANC by znamenalo kriminalizovať celé hnutie odporu, tvrdí druhý muž ANC, Thenjiwe Mtintso. Jeho argumenty však Tutu vyvracia slovami, že nebojoval proti jednej diktatúre len preto, aby ju teraz nahradila ďalšia. Výhrady ANC ku konečnej správe komisie napokon súd zamietol, Tutu verdikt komentoval tak, že je "nekonečne, nekonečne sklamaný, že sa také niečo vôbec mohlo stať". Komentátor BBC k tomu dodáva, že ANC si vykopal jamu, do ktorej teraz spadol, pretože novinári teraz pasáže o ANC prinášajú hneď v úvode svojich reportáží. Výhrady ku správe však predniesol aj bývalý prezident De Klerk, ktorý napokon spolu s Mandelom výrazne prispel k demokratickým zmenám v krajine. De Klerkovi sa v utorok podarilo súdnou cestou dosiahnuť dočasné pozastavenie publikácie tých častí správy, ktoré ho obviňujú z toho, že bol informovaný o pripravovaných útokoch na černošské ciele.
Súčasný svet je svedkom odchodu mnohých diktatúr. Komisia pre pravdu a zmierenie Desmonda Tutua sa pokúsila ako jediná nástupnícka demokracia dať bodku za minulosťou vskutku originálnym spôsobom: dôslednou dokumentáciou všetkých zločinov. Zdá sa však, že ani jej recept nie je dokonalý. Diktatúry po sebe zanechávajú v zemi dračie zuby, ktoré klíčia a vnášajú do spoločnosti jed ešte roky po ich páde. A tak sa tisícky Afričanov, ktorí verili, že s pádom režimu sa okamžite vyriešia aj všetky krivdy z minulosti, dnes cítia podvedené presne rovnako ako bývalé obete režimov Pinocheta, Ceaucesca či Husáka a Jakeša.
JURAJ KITTLER
