O vzniku Československa i jeho sedemdesiatročných dejinách bolo napísaného nemálo inšpirujúceho, určite sa však nedajú obísť diela troch výrazných osobností československých a slovenských dejín - Ferdinanda Peroutku, Ľubomíra Liptáka a Milana Hodžu. Tým skôr, že ich pohľad je aj dnes inšpirujúci a neštandardný.
FERDINAND PEROUTKA: BUDOVÁNÍ STÁTU
Ke konci roku 1916 navrhl americký prezident Wilson oběma válčícím stranám jednat o mír a oznámit podmínky. Čtyřdohoda odpověděla, že mezi jejími cíli, o nichž "civilizovaný svět ví, že obsahují všechno nutné," je také osvobození Italů, Rumunů, Čechů a Slovinců z cizího panstva. Odpověď, k níž se dala donutit organizace, soustřeďující všechny české poslance na říšské radě, představovala nejnižší bod úpadku sebevědomí a pravdomluvnosti. Český svaz odpovídá, že národ, který zastupuje, nepřeje si být osvobozen, a že v situaci, ve které je, cíti se tak dobře, že mu ničeho není třeba…
Projev 222 českých spisovatelů z května 1917 byl vzpourou proti oficiální politice a vyslovil jí nedůvěru národa. Žádná historie nemůže být tak nevděčná, aby necitovala aspoň části onoho statečného dokumentu:
"Obracíme se k vám, pánové, ve veliké době našeho národního života, v době, za niž všichni budeme odpovídat celým staletím… Sněmu českého tou dobou bohužel vůbec není, jediným svobodným fórem českých poslanců může býti prozatím jen říšská rada ve Vídni… Aspoň tam buďte pravdivými mluvčími svého národa, aspoň tam povězte státu a světu, co váš národ chce a na čem trvá…"
Stát, který už cítí, že se nevrátí z pole válečného ozdoben vavříny, a začíná mít nepříjemné tušení katastrofy, chová se mírněji a ohleduplněji k svým národům, než když ještě věřil, že nepřítele na kusy rozbije… Od polovice roku 1917 připravuje se již Rakousko-Uhersko tímto vnitřním způsobem na mírové jednání. Odtud až do svého konce nabízí ústupky svým národům a stále je zvětšuje… Od září 1918 pak nabízí i ústupky státoprávní a nabízí každý týden více… Když vláda začala být mírnou a moderní, bylo pozdě pro ni.
Brzy se ukázalo, jaká je skutečná česká politika, jestliže se nemusí bát. Ústupků, jež vláda nabízela tiše nebo hlasitě, využívali čeští poslanci k jedinému: k radikalismu, který rostl v přímém poměru se vzrůstající mírností vlády.
ĽUBOMÍR LIPTÁK: SLOVENSKO V 20. STOROČÍ
Vytvorenie samostatného českého štátu a jeho rozšírenie na východe o Slovensko sa osvedčilo ako najschodnejšia cesta pri riešení "českej otázky" za prvej svetovej vojny. Jej prijatie a osvojenie si aktívnejšími najvplyvnejšími zložkami slovenskej politiky vychádzalo takisto z presvedčenia, že to je jediný spôsob, ako zabezpečiť ďalšiu národnú existenciu Slovákov. Rovnako ako u Čechov je prijatie koncepcie spoločného štátu, čo pre obe strany prinášalo značné komplikácie, aj u Slovákov výrazom istej slabosti, nemožnosti presadiť sa proti utláčajúcej moci vlastnými silami. Je to však slabosť relatívna, meraná voči tretím silám a navzájom neporovnateľná. V istom zmysle zapojenie Slovákov do českých štátnych plánov ich presadenie komplikuje. Historické práva českých krajín sa uznávali, oslobodenie Slovenska sa však muselo zdôvodňovať veľmociam a svetovej verejnosti prirodzeným právom Slovákov ako národa, čo zase bolo v rozpore s chystaným zasadením milióna Nemcov do plánovaného štátu. Česi potrebovali Slovákov, aby štát, ktorý si vydobyjú, mohli udržať ako solídnejšiu jednotku európskej politiky. Slováci potrebovali Čechov, aby sa vôbec vymanili zo zovretia Uhorska. To je podstata akejsi "prirodzenosti" českej povahy už pri vytváraní nového štátu, ktorému potom v rozhodujúcich momentoch pri formovaní jeho vnútropolitickej štruktúry a inštitúcií dala na celé medzivojnové obdobie trvalú pečať. Bola to prevaha, ktorá sa však už v okamihu vymanenia sa Slovenska z Uhorska stala nelogickou, nemorálnou, odporujúcou reálnemu politickému záujmu oboch národov na spoločnom štáte, a teda nevyhnutne zdrojom mnohých svárov…
Na jar 1918 orientácia na spoločný štát s Čechmi v slovenskej politike zreteľne prevláda. 24. mája 1918 na poradách výboru Národnej strany, na ktorých sa zúčastňujú zástupcovia vlastne všetkých vtedajších slovenských politických smerov okrem sociálnej demokracie, sa síce z praktických dôvodov neprijal návrh vydať verejné vyhlásenie o tom, "či pôjdeme s Čechmi alebo Maďarmi", ale náladu väčšiny prítomných najlapidárnejšie vyjadril Andrej Hlinka formuláciou, ktorá sa stala neskôr priam príslovečnou: "Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť!"
MILAN HODŽA: FEDERÁCIA V STREDNEJ EURÓPE
Od roku 1918 museli česko-slovenskí štátnici zvládnuť najdôležitejšiu úlohu: znovunastoliť a konsolidovať úniu. Nanešťastie mnohí českí a zopár slovenských predstaviteľov a politikov dôležitosť tejto úlohy alebo aspoň jej účelnosť a podmienky na jej uskutočnenie podcenili. Zanedbali najmä ten fakt, že historický vývoj si vtedy vôbec nevyžadoval mechanický centralizmus. Vyžadoval si pochopenie mentality a psychológie. K vytváraniu novej politickej a kultúrnej správy bolo potrebné pristupovať s taktom a starostlivo. Počas prvej svetovej vojny sa Slováci pripojili k známym légiám s nemenším entuziazmom a rozhodnosťou než Česi a domáci politickí predstavitelia automaticky docielili plné vzájomné porozumenie. Preto 30. októbra 1918 slovenskí vodcovia vrátane otca Hlinku pokladali za samozrejmé uplatniť právo na sebaurčenie vyhlásením Česko-slovenskej republiky ako spoločného štátu Čechov a Slovákov. Týždeň predtým sa český predstaviteľ Rašín, člen českého revolučného Národného výboru, rozprával so slovenským prominentom, ktorý mal byť vymenovaný za ministerského tajomníka a riadiť budúcu politickú správu Slovenska. Tento slovenský prominent, čechofil (dr. V. Šrobár - pozn. red.) ako väčšina jeho kolegov, si pripravil plán modernizácie správy založený na tradičnej forme českej a moravskej miestnej samosprávy. Táto forma autonómie, realizovaná a riadená národnými politickými predstaviteľmi, bola pre regióny, ktoré sa chceli zjednotiť do spoločného štátu po tom, čo sa stáročia vyvíjali odlišne, adekvátna.
Český národný výbor však mal na správu Slovenska odlišný názor. Bez konzultácie so Slovenskou národnou radou sa dohodol s niekoľkými Slovákmi, ktorí centralistický systém akceptovali. Podľa toho mal byť slovenský člen pražskej vlády vymenovaný za ministra s plnou mocou predsedajúceho slovenskému orgánu štátnej správy. Tento orgán však neriadili kompetentní predstavitelia národa a čoskoro stratil kontakt s veľkou časťou verejnosti.
Zásadné centralistické chyby, ktoré sa urobili v správe Slovenska, poskytli neočakávaný podnet na otvorenú protičeskú (a v podstate protislovenskú) propagandu doma i v zahraničí. Otec Hlinka, vodca autonomistov, ktorý bol celé roky jedným z najsilnejších zástancov česko-slovenskej spolupráce, zaujal protipražský postoj a išiel až tak ďaleko, že predložil svoje požiadavky na autonómiu francúzskej vláde. Nedosiahol však nijaký úspech. Keď sa vrátil na Slovensko, uväznili ho. Múdrosť tohto opatrenia zostáva páliacim otáznikom v inak vynikajúcej povojnovej politike Česko-Slovenska.
