Krajina obrovských paradoxov, ktoré sa musia zdať cudzincovi nepochopiteľným divadlom - tak charakterizuje súčasné Taliansko populárny rímsky denník La Repubblica. Talianska ľavica dosiahla podľa neho "po sto rokoch" svoje historické víťazstvo v podobe premiérskeho kresla pre Massima D‘Alemu, namiesto oslavných sprievodov sa však rímske ulice v sobotu zaplnili protestujúcimi prívržencami pravice. Mediálny magnát Berlusconi zvolal svojich ľudí do rímskeho Lateránu, na Námestie svätého Jána, ktoré už vošlo do histórie ako tradičné miesto prvomájových zhromaždení odborárov a komunistov. Aj v počte tých, ktorých do Ríma počas víkendu zvážali autobusy, vlaky a údajne aj osobitné lietadlá, sa údaje výrazne líšia: od 2-3 stoviek tisícov až po milión, z ktorého Berlusconiho televízie spravili pre istotu hneď milión a pol. Dá sa pritom ľahko spočítať, že pri známej ploche námestia a milióne účastníkov by sa ich muselo tiesniť hneď deväť na jednom metri štvorcovom! V žiadnom prípade ich však nebolo málo…
Zatiaľ čo výhrady proti novému kabinetu v radoch pravice sú pochopiteľné, nadšením v týchto dňoch neoplýva ani predseda jednej z najväčších odborových ústrední CGIL Cofferati. Podľa neho D‘Alemovo poverenie zachránilo situáciu iba nakrátko v delikátnom období prechodu k euro, a na dlhodobej ceste k bipolarizmu, o ktorý sa Taliansko snaží, to bol "krok vzad". Novému kabinetu nemožno z právneho hľadiska absolútne vyčítať jeho legitímnosť, podporuje ho však parlament, v ktorom za dva a pol roka zmenila už štvrtina poslancov svoje stranícke tričká. A to je prisilná káva aj pre Talianov!
Na súčasnej komplikovanej situácii má však svoj podiel aj Silvio Berlusconi, ktorého samoľúbosť sa stala na jar príčinou krachu rokovaní o vytvorení stabilného bipolárneho systému, v ktorom by sa záujmy malých strán museli podriadiť vôli dvoch základných politických táborov. Na čele osobitnej medziparlamentnej komisie, ktorá mala za úlohu vypracovať potrebné ústavné zmeny, stál práve D‘Alema a možný návrat za okrúhly stôl naznačil v sobotu z tribúny aj bývalý kresťanský demokrat Cassini. Bol to ostatne jediný konštruktívny návrh, ktorý zaznel v rozhnevanom dave, preklínajúcom nielen D‘Alemu, ale aj prezidenta Scalfara a doživotného senátora Cossigu. Opäť sa totiž vraciame k talianskym paradoxom. Vládu bývalého komunistu D‘Alemu požehnal laický františkánsky kazateľ Scalfaro a dôveru v parlamente získala najmä vďaka Cossigovi, ktorý si pre svoj boj proti komunistom vyslúžil prezývku gladiátor alebo "picconatore" - teda pikador. A ešte jeden na záver: druhý najbohatší Talian Silvio Berlusconi v sobotu obvinil súčasnú vládu zo spolčovania sa s veľkým kapitálom. Aj tu asi najskôr platí, že dolapený zlodej kričí, aby chytili zlodeja. JURAJ KITTLER
