Je piatok po šestnástej, keď sa vo vestibule bratislavskej autobusovej stanice otvorí okienko na odbavovanie pasažierov cestujúcich do Londýna a Bruselu. K trom úradníkom za sklenenou priehradkou sa pomaly začne posúvať vyše stohlavý zástup. Viac ako tretinu v ňom tvoria Rómovia. Od školákov až po čiperné babky. Kým si slečna za priehradkou odfajkne meno každého pasažiera, vodiči medzinárodnej linky bratislavskej SAD-ky už postávajú na nástupišti pri dvoch pripravených autobusoch. "Nie, teraz necestuje o nič menej Rómov ako pred mesiacom," odpovedajú šoféri na otázku SME, či vízová povinnosť neznížila množstvo rómskych pasažierov smerom do Londýna, "ibaže teraz nechodia do Londýna, ale do Bruselu." Z Bratislavy sa vypravuje linka cez Belgicko do Anglicka štyrikrát do týždňa a zakaždým je vraj v autobuse plno Rómov. Drvivá väčšina z východného Slovenska. "Späť? Nie, späť nechodia," začuduje sa jeden vodič otázke. O pár metrov ďalej medzi mĺkvymi Rómami nadväzujeme kontakt s jednou z rómskych rodín. "Pani zlatá, vy by ste zostali v tejto republike? Veď sa tu bojíme skínov, nemáme robotu," sťažuje sa čiernovlasá pani. "Všetko sme predali, aj byt a kúpili sme za to lístky. Ideme do neznáma," povie jej manžel, pán J. Meno však nechce prezradiť. Riaditeľ bratislavskej SAD-ky Ing. Emil Binda, ktorý tiež asistuje pri vypravovaní autobusov, poznamená: "Rómovia sa teraz vyvážajú do Belgicka a Holandska a odtiaľ sa pokúšajú prejsť letecky do Británie. Keď sa už raz dostanú do štátu v schengenskej zóne, hocikde už sadnú na lietadlo. Ak sa toto všetko nezmení, o pol roka môžeme čakať vízovú povinnosť s celým Schengenom..."

TÁŇA RUNDESOVÁ