Hľadanie života na iných kozmických telesách je veľmi stará záležitosť. Vedecká realita je však veľmi odlišná od toho, čo vídame v rôznych televíznych seriáloch a čítame v knihách science fiction. Nemožno však zďaleka povedať, že by to bolo aj menej zaujímavé či napínavé.
Hľadať život mimo slnečnej sústavy je veľmi nákladné (projekt SETI bol predvlani zastavený práve z finančných dôvodov), zdĺhavé (najbližšia hviezda Proxima Centauri leží vo vzdialenosti 4,2 svetelného roka, signál tam a späť by teda letel necelých deväť rokov) a málo efektívne (za tridsať rokov intenzívneho hľadania sme nenašli vôbec nič). Zato v slnečnej sústave sme už takmer ako doma. Pozemské sondy lietajú od planéty k planéte, ľudia už pristáli na Mesiaci a čo nevidieť sa chystajú aj na blízky Mars. Hľadanie života sa preto z praktických príčin obmedzilo na sústavu telies obiehajúcich okolo nášho Slnka. Veď práve tu už jeden život vznikol (?)…
Pre veľa vedeckých dôvodov sa hľadanie života rozdelilo do niekoľkých krokov. Odkedy Harold Urrey namiešal životodarnú polievku, ktorej zloženie podmieňuje vznik vyšších aminokyselín (prvý krok od neživej hmoty k živej), hľadajú vedci na telesách slnečnej sústavy najprv tieto základné látky. Prvou z nich je voda, najlepšie v tekutom stave, ani vodný ľad však neprekáža (pozri Odpoveď… na tejto strane).
Dlhé roky sa zdalo, že vodný ľad či nebodaj vodu nájsť niekde inde ako na Zemi bude prakticky nemožné. Veď zo Zeme sa ostatné telesá slnečnej sústavy javia ako nehostinné pustatiny - Merkúr je spálený od blízkeho Slnka, Venuša prehriata od skleníkového efektu, Mars vyprahnutý, veľké planéty, Jupiterom počnúc a Neptúnom končiac, veľmi riedke. O ostatných telesách (asteroidoch, kométach a mesiacoch planét) sa ani neuvažovalo. Potom Angličan Whippley sformuloval teóriu o tom, že kométy sú vlastne špinavé snehové gule, teda skladajú sa najmä z vody. Prvé kozmické sondy rozšírenie minimálne ľadu po slnečnej sústave potvrdili. Legendárny Pioneer 10 koncom 70-tych rokov dokonca ukázal, že z ľadu sa skladá povrch celého jedného telesa - jupiterovho mesiaca Europa. Vývoj sledovacej techniky a rozšírenie citlivosti prístrojov na celé spektrum žiarenia prispeli k tomu, že voda sa rozšírila po celej slnečnej sústave. Stav poznania dnes napĺňa astrobiológov optimizmom.
ĽAD V SLNEČNEJ SÚSTAVE
Vodný ľad (ak už nie tekutinu) sa podarilo objaviť dokonca už aj na Merkúre (zastrčený v kráteroch pri severnom póle planéty, kam nedosiahnu spaľujúce lúče Slnka).
Nedávne mapovanie Mesiaca ukázalo, že v blízkosti južného pólu nášho súputníka, v kráteri Aitken, je vodného ľadu neúrekom - stačil by na zásobovanie malej lunárnej základne vodou počas niekoľkých tisícročí.
Nová generácia marťanských sond ukázala, že polárne čiapočky Červenej planéty sa neskladajú len zo zamrznutého oxidu uhlíka, ale aj z vodného ľadu, ktorý sa tu navyše pod nánosom prachu ukrýva aj na dne mnohých kaňonov - o tom, že po Marse pred miliónmi rokov tiekla voda vo veľkom množstve, dnes nepochybuje nikto.
Zo štyroch veľkých Jupiterových mesiacov (Io, Europa, Ganymed a Callisto) sa na dvoch nenachádza len ľadová kôrka, ale priamo vodný oceán. O Europe sa to tušilo už dlhšie, prítomnosť vody na Calliste je však príjemným prekvapením (pozri Vedci… na tejto strane).
Je veľmi pravdepodobné, že vodný ľad objaví sonda Cassini aj v početnej rodine Saturnových mesiacov. Najvážnejším adeptom je mesiac Titán, ktorý má aj vlastnú atmosféru a jeho zloženie skoro do bodky spĺňa Urreyove kritériá.
Mesiace planét Urán a Neptún zrejme budú spĺňať podobné podmienky, pretože ich vznik bol veľmi podobný.
Dvojplanéta Pluto-Cháron je veľmi ďaleko na podrobné skúmanie, podľa niektorých teórií by sa však zloženie týchto telies malo blížiť zloženiu komét. A tie tvorí zmes ľadu a prachu…
Aspoň niektoré asteroidy, malé telesá obiehajúce po rôznych dráhach v celej slnečnej sústave, sú vyhasnuté kométy. Pod ich kôrkou, ktorú tvorí spečený prach, by sa malo nachádzať pomerne veľa ľadu.
Kométy sú kapitolou samou osebe. Hoci pomer ľadu a prachu v jednotlivých objektoch tejto skupiny je predmetom vedeckej diskusie, mnohí optimisti predpokladajú, že práve kométy sú akési kontajnery, ktoré život rozvážajú po všetkých telesách slnečnej sústavy. Kardinálnou otázkou je, či ho náhodou zvonka nepriviezli aj k nám na Zem…
ROMAN PIFFL
