ženy, ktoré sa doteraz Eugenovi prisnili. Bola záhadná. Ako členka nejakej sekty. Ako kňažka temného kultu. Ako rozprávačka ďalších pokračovaní Tisíc a jednej noci. Keď privierala viečka, bolo počuť tikanie hodín. Eugen sa zobudil a nevedel, že je stratený. Chvíľu na ňu myslel, tak ako sa myslí na všetky ženy zo sna. Potom sa ponoril do papierov a telefónov a faxov a účtov a faktúr... Začal tušiť, že je niečo v neporiadku, až keď neskoro večer zaspal a prisnila sa mu znova. Ani tentoraz nepovedala nič, iba sa tajomne usmievala. Ale ústa, ktoré boli v minulom sne zatvorené, mali teraz medzi spodnou a vrchnou perou malilinkú medzeru - akurát pre pôvabnú slinku. Eugen chcel ženu osloviť, chcel sa k nej priblížiť, chcel sa jej dotknúť. Nedalo sa: sen akoby bol nastriekaný na pozadí, ktoré bolo za hlbokou priepasťou. Aj tretiu noc ju stretol. Žena mala tentokrát zreteľne pootvorené ústa a z nich už-už vychádzalo slovo, ktoré sa, pravdaže, nedalo počuť. Eugen mal istotu, že aj keby žena prevravela, nerozumel by jej jazyku. V to ráno sa Eugen zobudil ako rozbitý. Sen z neho nevyprchal, práve naopak, cítil ho v sebe ako maltu, ako závažie, ako olovo v bruchu bábiky, ktorá vyskakuje z ležiacej polohy. A potom sa stalo to s telefónom.

Eugen sedel vo svojej kancelárii a pozeral sa pred seba. Zrazu mal nástojčivý pocit, že musí zdvihnúť slúchadlo aparátu pred ním. To ste vy, povedal hlas v telefóne a Eugen si všimol, že za vetou nebol otáznik. Čo si želáte? spýtal sa. Takto to už nemôže ísť ďalej, vysvetľoval muž a Eugen vedel, že hovorí o žene. Uviazla vo vašom sne, pokračoval hlas. Ešte sme nezistili, prečo. Možno máte sny zapratané haraburdím, cez ktoré sa nemôže dostať. Možno ju schytil snový vír. Možno vyžarujete mimoriadny magnetizmus. A možno sa... do vás - zaľúbila... Čo mám robiť? spýtal sa Eugen a vedel presne, čo bude robiť. Bude čakať. Čo ak nadobudne časom telesné kontúry a vystúpi z jeho sna von? To je nemožné! odpovedal na jeho myšlienky hlas v telefóne. Sny majú svoje zákony. Teraz by pomohlo, keby ste niekoľko nocí nespali! To nedokážem! vykríkol Eugen. Nemal by zazrieť ženu zo sna? Keď zaspal, prichádzala mu v ústrety. Tentoraz mala ústa otvorené naširoko. A Eugen v tej chvíli nemohol vedieť, či to, čo z nich vychádza, je smiech alebo výkrik.