Groteska

Vonnegut je stále good. To nie je reklamný slogan, to je môj pocit z milovaného Kurta. Milujem túto staršiu Vonnegutovu prózu pozošívanú z pestrých kúskov, ktoré vytvárajú situačnú koláž plnú jazykových gagov a horkej múdrosti. Wilbur a Eliza, tieto geniálne obludičky, invalidní súrodenci made in Vonnegut, sú smutnou karikatúrou Laurela a Hardyho a iných humoristických dvojíc. Vonnegut ich nechal prirásť k sebe možno preto, aby ukázal, že inak je človek v tomto svete prekliato sám. Ale táto nepravdepodobná zápletka nie je tým hlavným, čo fascinuje v tejto knihe. Tým nedefinovateľným úžasom je triešť Vonnegutových postrehov, bonmotov, moralít, povzdychov, hlášok... "Všetci sú teraz niečím iným ako deťmi," hovorí dnes už starec Vonnegut. Čiernobiele grotesky dnes už nikto nedokáže nakrútiť. Práve preto, že sú také naivné, jednoduché a lacné a sentimentálne.