Včera som videl v bratislavských uliciach krásny a zároveň smutný obrázok: po chodníku kráčala žena v zrelom veku, celá v čiernom, takmer osudová, od mrazu mala vyštípané líca a v očiach slzy (možno tiež od mrazu a možno od trápenia s chlapmi), trochu sa chvela, trochu sa triasla, ale s odhodlaním lízala zmrzlinu. Bola kráčajúcou sochou odchádzajúceho leta, panychídou, pietou za slnkom. Možno ste si ju všimli aj Vy. Pretože máte povolanie, ktoré Vám dovoľuje pozorovať ľudí - tak ako ja. Stojíte na rohu a predávate gaštany. Dnešný svet je celý naopak: futbal sa hrá na snehu, hokej v letných horúčavách, ale gaštany sa, chvalabohu, ešte stále predávajú na jeseň. Na žeravom uhlí. Kde ste boli doteraz? Predávali ste zmrzlinu, pukance, robili ste plavčíka na kúpalisku? Ako to, že vždy viete, kedy Vás treba? Máte svoje vnútorné hodiny, ktoré Vás budia vo chvíli, keď sa také medvede ukladajú na zimný spánok? Ulicami sa dnes šíri epidémia chrípky a nasratosti. Ľudia sú zlí, pretože sú nešťastní. Môže im už hovoriť kto chce čo chce, nepočúvajú, neveria nikomu a ničomu. Ale Vy im nehovoríte nič: iba tam stojíte ožiarený ohňom ako ten starý kováč Hefaistos z vyhne gréckych bohov. Nevykrikujete - kto chce, ten si Vás nájde. Ako rozprávač príbehov sa cítim podobne. Tiež chcem ponúknuť trochu tepla do studenej dlane. Dávno už som napísal takúto básničku o Vás, bez dovolenia a súhlasu: "Predavač gaštanov / na rohu / dňa a súmraku // s prepálenou košeľou / a priškvarenými fúzmi // vycerí zuby // a vychrstne plameň / svojho čertovského smiechu / priložím mu na oheň / všetky svoje knižky // a on mi za to / napumpuje / do tela / čerstvého ohňa." Potrebujem do tela čerstvý oheň, všetci ho potrebujeme. Aby sme celkom nevychladli. Tá pani so zmrzlinou prejavila svoju vzburu voči chladu a zime žensky a pôvabne. A my, uzimení vtáci s kruhmi pod očami, dávno vyrastené deti, my, čo si nevieme poradiť so životom, čo sme stratili už všetky istoty, sme vďační aspoň za Vás. Za tú jedinú istotu dnešných čias: nech bude akokoľvek, vždy sa dá spoľahnúť na to, že na rohu sa zjaví predavač gaštanov. Nech bude akokoľvek ťažko, vždy sa nájde vo vrecku pár mincí na malé vrecúško s teplými gaštanmi. Keď si ho budem možno už zajtra od Vás kupovať, nepoviete nič. Netreba. Spoznáme sa podľa sprisahaneckého žmurknutia.

Váš Daniel Hevier