Na úvod sa musím priznať, že po nástupe Igora Kubiša do funkcie riaditeľa televízie som si obidva programy STV preladil na káblové stanice, a tak som autora Maroša Puchovského doteraz vôbec nepoznal. Dostala sa mi však do rúk jeho útla kniha 70 televíznych komentárov. Necítim sa byť znalcom televíznej scenáristiky ani politického žurnalizmu a netúžim na žiadny z textov tohto typu písať recenzie. Pri čítaní úvodu Puchovského knihy som sa však dozvedel, že autor v nej "reagoval nielen na javy súčasné, ale aj minulé a budúce" (sic!). Pochopil som teda, že nejde o aktuálnu publicistiku, ale o fikciu, a o žáner mne veľmi blízky - literatúru science fiction! Čím ďalej som čítal, tým väčšmi sa potvrdzovalo, že Puchovský je rozvíjateľom málo známeho žánru fiktívnej aktuálnej publicistiky. Puchovského Slovensko je krajina utopická, je v nej "najvyšší rast hospodárstva a najnižšia inflácia z krajín strednej Európy, je politicky stabilizované, vnútorne konsolidované". Zároveň je však v komplikovanej situácii, lebo veľmoci sa doň "derú ako spenená riava". Rozprávač je kolektívny a vyjadruje sa v 1. osobe plurálu, často býva označovaný ako "my všetci". Čitateľ rýchlo pochopí, že ide o Slovákov, ale Puchovský je rafinovanejší, lebo v knihe nejde o všetkých Slovákov, ale o tajomných "Slovákov štátotvorných" - určite nimi nie sú napríklad "demokratickí fundamentalisti". V prvých záznamoch sa Puchovský pokúša navodiť napínavú akčnú atmosféru, hovorí o "medzikontinentálnych zbraniach", vytiahnutých do boja zo západného zahraničia, je znechutený "krupobitím demaršov", bojí sa "posledného ťaženia internacionalistov" a "vyvolávania agresivity". Keďže textu chýba akákoľvek logika, nedarí sa mu to presvedčivo, a tak si vypomáha žánrom fantasy, modernej rozprávky. V dobe, do ktorej dej zasadil, by z Budapešti bez gabčíkovskej priehrady "bolo teraz iba veľké bahnité jazero", v Prahe sa "zlaté časy skončili", Maďarsko je "predsunutá bašta Západu" a Poľsko "predmetom prvoradého záujmu vojenských stratégov". Namiesto originálnej zápletky a logicky vystavaného príbehu však Puchovský rozvíja len epizódne vykonštruované konflikty dobrých Slovákov proti zlým Maďarom, Čechom, Západniarom, ale napríklad aj homosexuálom - pričom však zabúda, že braková literatúra (ku ktorej sa svojou knihou zaradil) je jeho xenofóbnym myšlienkam vzdialená aspoň tak, ako skutočné Slovensko od vyspelej Európy. Paradoxom Puchovského fiktívnych komentárov je, že hoci sú kolektívnym hrdinom Slováci, autor má vážne problémy so spisovným slovenským jazykom. Vety typu - "O čo bol vnútorný vývoj objektívne pokojnejší, o to bol medzinárodný vývoj subjektívne dramatickejší" - okamžite prezradia, že debutant ešte nie celkom zvláda logiku slovenskej syntaxe. Aj spojenia ako "rodinnobuditeľské pseudoheslá bez demokratického obsahu" alebo "opar vytrysknutia akéhosi nehmatateľného dobra" by potrebovali analýzu, je však otázne, či lingvistickú, alebo medicínsku. A ešte jedna vec. Ten, kto ako Puchovský vedome píše brak a zároveň vie, že "životnosť videokazety je 20 rokov, ale životnosť knihy môže byť až 500 rokov", by nemal zabúdať, že staré science fiction paperbacky sa po prečítaní zahadzovali do koša, alebo ich okrem detí a mladších teenagerov vôbec nikto nečítal.

MICHAL HVORECKÝ

(Autor je spolupracovníkom SME)