Chorľavejúci Boris Jeľcin má zo zákona rozsiahle právomoci a je proti svojej vôli prakticky neodvolateľný. Zmeny v ústave, ktoré si vymohol po potlačení puču v roku 1993, sa obyčajne hodnotia ako šité na mieru jednej osobe. Osvietenému vládcovi, ktorý ctí - v medziach miestneho chápania - zásady demokracie, ale názor parlamentu môže vo vážnych otázkach (ktoré sú to, opäť určil on sám) ignorovať. Jeľcin pred piatimi rokmi zaiste nemyslel na to, čo príde po ňom - na krk mu dýchali "červení". Ani v ďalších piatich rokoch sa však Jeľcinovi nepodarilo presvedčiť národ o svojej ceste pre Rusko. A po celý ten čas ho vlastne držali pri moci "krízové" právne úpravy. Práve streľba proti vzbúreným poslancom, ktorí sa zabarikádovali vo vtedajšom parlamente, je dnes jedným z dôvodov na začatie procesu impeachmentu, teda odvolania prezidenta pre vážne previnenia, proti Jeľcinovi. Impeachment, ktorý zhodou okolností hrozí (ale z celkom iných dôvodov) aj Billovi Clintonovi, je v týchto dňoch predmetom sústredenej práce zvláštnej parlamentnej komisie, k hlasovaniu v pléne Štátnej dumy by údajne mohlo dôjsť už v novembri. Paralelne s týmto úsilím pracuje Ústavný súd Ruskej federácie na odpovedi na otázku, či zákon umožňuje Jeľcinovi kandidovať i v roku 2000, keď sa majú konať ďalšie riadne voľby prezidenta. Podnet ústavnému súdu dala sama duma. Obe komory parlamentu už schválili zákon, ktorý zakazuje Jeľcinovi už registráciu v ďalších voľbách, Jeľcin ho však podľa pozorovateľov sotva podpíše. Opakuje síce dookola, že kandidovať nebude, ale keďže v minulosti niekoľkokrát prekvapivo zmenil svoje rozhodnutie, nikto mu príliš neverí. "Nejde o Jeľcina. Otázka ide hlbšie - aké účinné sú limity dané zákonom pre hlavu štátu," tvrdí poslanec Alexej Zacharov z liberálneho bloku Jabloko. A má pravdu, pretože i v Rusku by sa mala hlava štátu prispôsobovať pevne platným normám, a nie naopak. Opačný prípad je totiž nielen dôsledkom, ale aj ďalšou živnou pôdou nestability. BAŠA JAVŮRKOVÁ