Rozlúčku s obdobím považovaným za zlatú éru slovenskej populárnej hudby nezobrala vážne mladá košická skupina No Name, ktorú tvorí trojica bratov Timkovcov (spevák Igor, gitarista Roman a bubeník Ivan) s klávesistom Mariánom Čekovským a basgitaristom Viliamom Gutrayom. Debut si vyslúžili vo vydavateľskom mamute PolyGram, do rúk ich citeľne dostal producent Henry Tóth a splodili trinásť nahrávok, ktoré svoj zdroj nezaprú v koreňoch uznávanej slovenskej éry. Pomalý rozbeh kolekcie je šťastným riešením: lahodné tempo, blížiace sa k baladám Teamu či dokonca šansónovej polohe Richarda Müllera, svedčí No Name oveľa viac ako odľahčený rock and roll s pubertálne nasiaknutým výrazivom. Práve tri skladateľské príspevky producenta sa v textoch hemžia zbytočnosťami ako "starý na háku mám, debiláci a dilino", čo ich napriek silnej - chvíľami vyzreto funkovej, bluesovej i džezrockovej - linke ponižuje na nešťastné 80. roky, povedzme, novodobého Olympicu. Priam vyčítankovo jednoduchý text Sa mohol takisto dopadnúť horšie, nebyť príjemného lyrického podkladu. Obyčajne popového a neiritujúceho, tak ako ho z čias, v ktorých košická partia loví nápady, poznáme napríklad z repertoáru zvukovo príbuznej skupiny Ten Sharp. Vydarený soulový úvod S.P.J. strieda nemoderné frázovanie, ktoré je na albume snáď jedinou pripomienkou vlaňajšieho zabudnutiahodného účinkovania na Bratislavskej lýre. Na prvotinu je eponymné CD skvelé. Ak sa skupina vyvaruje slov, ktoré jej o pár rokov nepôjdu do úst, a zbaví sa staromilského rockového nánosu (s výnimkou vkusných náznakov takmer artrockového členenia), je sa na čo tešiť.