DUŠAN TRANČÍK (1946) - režisér, predseda Slovenského filmového zväzu, predseda Asociácie slovenských filmových režisérov. Z celovečernej tvorby: Koncert pre pozostalých (1976), Víťaz (1978), Pavilón šeliem (1982), Štvrtý rozmer (1983), Iná láska (1985), Víkend za milión (1987), Mikola a Mikolko (1988), Sedem jednou ranou (1988), Keď hviezdy boli červené (1990). Z tvorby pre Febio: 1993 - Z bláta do louže, V srdci Čech, 1994 - Nejkratší hranice, Naše a vaše ambasáda, Třetí návrat aneb Slovenské tango 2, Milan Šamánek, 1996 - Pravý čardáš, Začátek sezóny, František Koukolík, Libor Novák. Ako herec účinkoval v Šulíkovom filme Záhrada. Po vyčistení stola po dokumente Tisovy stíny by si rád vytvoril priestor pre prípravu hraného filmu. Hoci zároveň nezaprie svoje dokumentaristické videnie a tvrdí: "Nesmierne ma zaujíma literatúra faktu. Oveľa viac ako artistné veci, ktoré majú veľmi pohyblivé mantinely. Mnohé filmy nedopozerám ani do pätnástej minúty. Tak si občas hovorím, že hraný film radšej nikdy a žiadny. Jeho grunt je len pravdepodobný, nezaujme ma. Dnes sa snažím dopátrať hodnôt, ktoré kladú otázky aj na môj osobný život a ktoré sú oveľa ostrejšie a prenikavejšie."Európskeho diváka mal pred sebou slovenský režisér Dušan Trančík počas trojročnej práce na dokumentárnom videofilme Tisovy stíny, ktorý zajtra o 19.30 h čaká predpremiéra v Českom centre na Námestí SNP v Bratislave a 19. novembra o 20.00 h prvé televízne uvedenie na programe ČT2. Podľa vlastného námetu i scenára (spoluautor Andrej Bán), okom trojice kameramanov (Alojz Hanúsek, Jiří Fojtík, Ľudo Hičár), na pozadí záberov z osláv 50. výročia smrti Jozefa Tisa a prostredníctvom výpovedí troch kľúčových postáv v jeho živote sleduje Trančík kontroverznú otázku slovenských dejín, skrytú do slov Tiso a Slovenský štát. "Zamestnávala ma už veľmi dlhý čas. Rozprával som sa o nej ešte s nebohým Štefanom Uhrom, ktorý chcel nakrúcať hraný film s podobným materiálom. Som presvedčený, že všetky nejednotnosti, ktoré sa v slovenskej spoločnosti objavujú, majú korene a svoje príčiny v tejto okolnosti - v skutočnosti Slovenského štátu a nazerania naň," hovorí Dušan Trančík pre SME. Sleduje ju pomocou výpovedí Johna Spieglera, dôstojníka CIC v okupačnej americkej zóne, ktorý prezidenta zajal, štátneho žalobcu Antona Rašlu a Tisovho obhajcu Ernesta Žabkaya, ktorý zomrel tri mesiace po nakrúcaní. Ako režijný prístup si zvolil zdanlivo nezainteresovaný princíp pozorovateľa, bez snahy o zosmiešňovanie a propagandu. "Viete, ku každému živému organizmu sa človek musí zachovať slušne. Navyše, ak je nejaká skupina ľudí, ktorá tvrdí, že došlo k omylu, vražde a justičnej krivde. Chcel som počuť všetky hlasy. Obzvlášť ma zaujalo, že keď sa táto otázka začala po rozdelení federácie ventilovať, akoby sa vypustil džin z fľaše. A ten, kto ju ventiloval, vôbec nemal historický fundament. Zdalo sa mi nevyhnutné zmapovať všetky detaily, ktorými je Slovensko zaťažené ako špongia. Trpí tým na každom kroku a v každej rovine. S účastníkmi osláv som sa dostal do disproporčných dialógov - nechcel by som hovoriť o konflikte. Nadávali mi, že nie som Slovák, a pritom nikto nezisťoval, pre koho a ako to vôbec robím, čo mám naštudované. Zistil som, že ľudia, s ktorými som sa na chodníku rozprával, zďaleka neboli erudovaní, aby mi hovorili o histórii."
Projekt nakrútil Trančík, v posledných rokoch vyťažený tvorca aj vo Feničovej spoločnosti Febio, pre Českú televíziu, kam ho podľa vlastných slov vyhnali zväzujúce faktory zvyknuté oháňať sa lojalitou. "V STV som to jednoducho ani nesmel položiť na stôl. Nebolo toho bohatiera-dramaturga, ktorý by povedal: ‘Máme tu tému.‘ Keď sa ma potom mnohí pýtali, prečo nerobím pre slovenské médiá, odpovedal som, že neviem koľký diel o modranskej keramike alebo rezbárovi z Očovej by som robiť mohol. Ale to nie je otázka Slovenska. Slovensko má svoje iné bolesti a, bohužiaľ, si ich nelieči. Na postoch, kde by sa mali robiť učebnice, u nás vznikajú pseudonárodné paškvily, z ktorých sa naše deti budú o chvíľu smiať, pretože stoja na hlinených rozprávkach." Tisovými tieňmi označuje Dušan Trančík "všetkých, ktorí tu zostali ako jeho pohrobkovia a dostávali o ňom modifikovanú predstavu". "Chcel som poukázať na to, že Slovensko, bohužiaľ, nie je v tejto chvíli vyrovnané samé so sebou. A nemôže za to nikto iný ako súčasník v aktívnom veku, nie Tisove tiene. Tie žijú z minulého času a podávajú ruku na mladú generáciu, ktorá nedostáva základné vysvetlenia dejín. Ich spomienky na mladosť, z ktorých žijú, chápem. Veď aj ja a moji kamaráti si pamätáme 70. roky, keď tu vládla konsolidácia - niečo nepredstaviteľné, niečo, čo musíme v zásade a so zdravým rozumom odmietnuť. Ale my spomíname na to, ako sme hrávali futbal, ako sme sa radi utiekali do vnútornej emigrácie, čítali knižky, alebo sa tešili, že sa dostaneme na zájazd k moru do Juhoslávie. A nehodnotíme pritom Novotného alebo, nedajbože, Zápotockého éru ako časy ľudského politika. Niečo iné je naša mladosť a niečo iné to, čo zosobňovalo štátne idey, ktoré vtedy hrali prím," vysvetľuje svoj pohľad Trančík.
Prezidenta Tisa nemienil prvoplánovo z ničoho obviňovať, nešťastie však vidí v jeho politickej krátkozrakosti: "Pošpinil Slovensko v Hitlerovom tieni. Dajme tomu, aj Mečiar si teraz môže ako Danko vytrhnúť z hrude srdce a povedať: ‘Slováci, ja mám odstúpiť? Veď ja som zakladal štát!‘ A to by znamenalo, že my ho musíme v plnom smere akceptovať? Práve v tomto je podľa mňa Slovensko veľmi balkánske a neeurópske. Tento film som preto chcel dať predovšetkým divákovi mladšiemu odo mňa. Mal som pocit, že ten je ešte ironickejší, ako som bol ja na konci filmu."
DALIBOR HLADÍK
