predstaveniu chýbal väčší spád, nosná téma a výborné herecké výkony najmä Františka Němca, ale aj Miroslava Donutila, Ladislava Mrkvičku či Taťjany Medveckej však prinútili obsedieť. Hra zachytáva priebeh dôkazného konania v kauze dirigentského génia Wilhelma Furtwänglera pre denacifikačný tribunál v roku 1946. Svoju slušnosť si musí obhájiť človek, ktorý mal smolu. Bol totiž nadpriemerný a slávny, samozrejme, že sa nacistická moc snažila zneužiť jeho vplyv. Privlastniť si ho. A tak mu, za poriadnej medializácie, listom oznámila pridelenie vysokej politickej funkcie, štátnej vily, privilégií… On neprijal. Akurát už v tichosti. Nenechal sa však ani hrdinsky zastreliť, ani neemigroval. Existoval, pracoval v nacistickom štáte. Samozrejmý vývod - nesie zodpovednosť. Nemohol však opustiť svoju krajinu, lebo veril, že tam je jeho miesto, tam bude prospešný. Veril v povinnosť rozdávať cez hudbu ťažko skúšanému ľudu útechu a silu. Veril v silu umenia, v jeho nadradenosť akejkoľvek politike. Tvrdil, že umenie treba od nej striktne oddeľovať, neoddeľoval sa však už ako občan. Nebol buričom, nebol bojovníkom, nebol oslavovaným hrdinom. Jedno mu však bolo sväté, "mravný zákon vo mne". Nie v mene veľkých ideí, ale v rámci samozrejmej slušnosti a ľudskosti pomáhal stovkám Židov. Nebol však "s nami", a predsa platí, "kto nie je s nami, je proti nám". A vlastný mravný zákon sa iba ťažko obhajuje. Človeku je to trápne, najmä ak vyšetrovanie vedie sebavedomý "amík", ktorý je hrdý na to, že pohŕda umením. Ktorý "tam" síce nežil, ale vie, ako sa patrilo zachovať. Jeho poňatie hrdinstva je celkom iné, než kážu tiché mravné zákony. Navyše ho v princípe dráždi, že dáky "kapelník" môže byť čímsi výnimočným. On predsa, nech sa díva, ako sa díva, vidí pred sebou len chlapa ako milióny iných… Vyšetrovateľ nie je od gruntu zlý, nikdy už nebude môcť pokojne spávať, lebo cítil zápach spáleného ľudského mäsa, videl plynové komory, krematóriá. Akurát že niektoré veci nie je schopný vidieť. Dvaja rozdielni ľudia, dva diametrálne rozdielne postoje na miskách váh. A kde je teda pravda? Pôsobivosť Harwoodovho textu je v tom, že nám pripomína vlastné maslo na hlave. Koniec koncov aj pridlhý rozsah inscenácie, hoci nechtiac, dáva čas, aby aj počas predstavenia zaleteli myšlienky k našim súčasným procesom. Povedzme, ako sa naši priemerní pustili do Albína Brunovského. Koľko mu ukradli síl na ďalšiu tvorbu? Alebo, ako si akési neznáme novinárske ucho otieralo v Reflexe ústa o Jana Wericha, obviňujúc ho z poplatnosti režimu. Všetko mu bolo také krásne jasné… Dodnes je naporúdzi množstvo priemerných, ktorým je všetko krásne jasné. Sú nachystaní kedykoľvek súdiť. Akurát, že nadpriemerných je málo. Stojaci mimo davu sú o to ľahším terčom. BARBORA DVOŘÁKOVÁ